Category: Zaujimavosti

Denník Pravda uverejnil v novembri 2009 článok s sprofilom Dave Draveckého – Americká bejzbalová legenda: Slovenčina znela krásne. Vyberáme z uvedeného článku rozhovor s členom našej širokej rodiny:

Americká bejzbalová legenda: Slovenčina znela krásne

Najskôr prišla odpoveď od Connie Hammerovej, sekretárky coloradskej nadácie Ponúkame nádej. “Dave tvrdí, že je polovičný Slovák!” O pár dní sa už v telefóne ozval hlas Dava Draveckého, americkej bejzbalovej legendy. Po slovensky síce nerozumie ani slovo, ale potvrdil, že jeho predkovia sa do Ameriky vysťahovali zo strednej Európy. Dravecky (53) sa dnes v USA angažuje v boji proti rakovine, pre ktorú musel skončiť športovú kariéru.

Z ktorej časti Slovenska pochádzajú vaši predkovia?

Viem len, že obaja starí rodičia prišli do Ameriky z Československa. Netuším kedy ani odkiaľ, ale rád by som sa to dozvedel. Od môjho otca však viem, že dedo mal bratov, takže časť našej rodiny zrejme stále žije vo vašej krajine.

Hovorili ste ako malý chlapec s rodičmi po slovensky?

Nie, ale otec sa bavil po slovensky s dedom, vždy, keď sme sa u starých rodičov po omši zastavili v nedeľu na večeru. Nerozumeli sme im ani slovo, ale slovenčina znela krásne, radi sme počúvali.

V Youngstowne, kde ste sa narodili, žije vraj stále početná slovenská komunita.

To môžem potvrdiť.

Čo viete o Slovensku alebo Československu?

Veľmi málo. Akurát, že Praha je jedno z najkrajších miest na svete.

Čím vás bejzbal očaril?

Miloval som šport, súťaženie. Bejzbal ma zaujal aj tým, že hoci je to tímový šport, individuálny výkon každého jednotlivca mal veľký vplyv na výsledok mužstva.

Ako ste sa dostali do profesionálnej MLB?

Začal som s bejzbalom ako osemročný chlapec, hral som na strednej škole a potom na univerzite. Vtedy ma draftoval profesionálny tím Pittsburgh Pirates. V roku 1981 ma vytrejdovali do San Diega a za Padres som si 15. júna 1982 odkrútil premiéru v MLB. Zo San Diega som ešte odišiel do San Francisca, kde som pôsobil, až kým som musel pre rakovinu s bejzbalom skončiť.

V súčasnosti patria špičkoví bejzbalisti k najlepšie plateným športovcom na svete. Koľko zarábali hráči vo vašej ére?

Oveľa menej ako berú hráči dnes (smiech). Budem úprimný. Zarábal som veľmi dobre. Síce nie toľko ako bejzbalové hviezdy súčasnosti, ale uživil som rodinu a našetril som si niecčo aj na športový dôchodok.

Bejzbal nedávno vylúčili z olympijského programu najmä pre neúčasť hráčov z MLB. Myslíte si, že sa v budúcnosti na olympiádu vráti?

Určite by sa mal, aby sa zvýšil medzinárodný kredit tohto športu. No priznám sa, že radšej by som videl na olympiáde amatérskych hráčov než profesionálov. Olympijské hry sú podujatím amatérskych športovcov.

V súčasnosti sú už takmer všetci športovci, ktorí štartujú na hrách, profesionáli.

Jasné, rozumiem. Možno v budúcnosti MLB zmení postoj k olympiáde, tak ako kedysi basketbalová NBA, a aj profesionálni bejzbalisti budú môcť bojovať o zlato pre svoju krajinu.

Povesť bejzbalovej MLB kazí doping. Veľké hviezdy súťaže ako Roger Clemens, Barry Bonds, Alex Rodriguez, Manny Ramirez či Sammy Sosa čelili obvineniu s užívania nedovolených podporných prostriedkov alebo sa sami priznali. Bol aj počas vašej éry v bejzbale doping?

Za mojich čias nebol doping v bejzbale rozšírený. Aspoň som nič také nepostrehol. Nemyslím si, že doping by mal byť súčasťou športu. Ak si športovec pomáha čímkoľvek nedovoleným, z môjho pohľadu vstupuje do trinástej komnaty a poškvrní ušľachtilosť športu. Na druhej strane, neviním bejzbalistov, ktorí priznali užívanie dopingu v minulosti, lebo v tom čase MLB ani nepoznala pojem zakázaná látka. Ak sa však hráči uchýlia k dopingu aj teraz, nech čelia dôsledkom.

V súčasnosti pôsobíte ako spíker motivátor. Priblížite vašu profesiu?

Rozprávam ľuďom svoj príbeh. V kostoloch, pre rôzne neziskové organizácie či korporácie. Mojím poslaním je povzbudiť ľudí bojujúcich s rakovinou a dodať im sebadôveru.

Ako často a kde mávate prednášky?

Asi tridsať-krát za rok, väčšinou v USA a v Kanade, ale rád by som niekedy prišiel aj do Európy.

Myslíte si, že ľudstvo nájde v budúcnosti liek proti rakovine?

Som večný optimista a veľmi dúfam, že sa nám to podarí. Dovtedy sa budem deliť s ľuďmi o svoj príbeh a dávať im nádej. Rakovina je silný protivník, no s pomocou Boha, ktorý hrá v mojom živote a príbehu výraznú rolu, ju skúsime zdolať.

Boris Vanya, Pravda

V Rumunsku, v časti Sedmohradsko (Transilvánia), sa v 18. storočí usadil Lászlo Draveczky s rodinou. Žili v dedine Gálospetri (Galospetreu) v župe Bihor (blízko mesta Oradea). Túto oblasť sme na jar 2004 navštíli a napísali naše dojmy a zážitky.

Podarilo sa nám zistiť, že 18 km od Gálospetri je dedina Cubulcut (po maďarsky Köbökút), kde tiež žili a pôsobili Draveczky. Ako nám povedal pán Zsolt Kövessi z Budapesti, v roku 1751 priviedol do Köbökút Lászlo Draveczky (1704-1765) nemeckých kolonizátorov (Švábov/Schwaben). Pán Kövessi je potomkom týchto Švábov.

V tejto dedine žil aj pravnuk Lászloa Draveczkého, ktorý sa tiež volal Lászlo Draveczky (1814-1853). Mal dve manželky, najprv Máriu Luby, neskôr Júliu Okolicsányi. Mal tri dcéry a syna Ede.

Pán Kövessi nám poslal fotografie hrobky rodiny Draveczkych z Köbökút.

Pátranie po záhadnej databáze

Jedného večera som surfoval po internete a pokúšal som sa dozvedieť niečo nové o našom priezvisku, rode a pod. Ako si tak “goooglim”, zrazu som natrafil na zaujímavý odkaz: Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku. Zaujalo ma to, preto som sa na to pozrel podrobnejšie.

Z internetu som sa dozvedel, že táto databáza pochádza z roku 1995, jej autorom je pán Peter Ďurčo a že vymenováva výskyt priezvisk podľa obcí na Slovensku (na ukážku boli vymenované niektoré obce s najväcším výskytom priezviska Dravecký v SR). Po chvíľke pátrania som zistil, že pán Ďurčo pracuje na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV (JÚLS SAV). Navštívil som teda internetovú stránku tejto inštitúcie dúfajúc, že sa o spomínanej databáze dozviem viac. Z internetovej stránky JÚLS SAV som však žiadne nové informácie nezískal, preto som im napísal email s prosbou o pomoc pri pátraní podrobností o tejto databáze.

Možno máte skúsenosti s komunikáciou so štátnymi alebo verejnými inštitúciami. Viac menej som predpokladal, že mi nikto neodpíše, že zamestnanci štátnych úradov predsa nemajú povinnosť odpísať na každý e-mail, ktorý im pošle kde-kto z ľudu. O to väčšie však bolo moje prekvapenie, ked som po necelom týždni dostal e-mail priamo od pána Ďurča!!! Napriek tomu, že bol mimo Slovenska, mi stručne napísal základné informácie o “záhadnej” databáze, za čo sa mu aj touto cestou chcem úprimne poďakovať. Zároveň ma odkázal na svojho kolegu, pána Radovana Garabíka, ktorý túto databázu spravuje po technickej stránke. Pánovi Garabíkovi som napísal a požiadal som ho o zoznam obcí Slovenska, v ktorých sa vyskytuje priezvisko Dravecký/á. Potom som už len netrpezlivo čakal na odpoveď. Po týždni čakania mi k mojej veľkej radosti pán Garabík odpísal a poslal mi aj sľúbené údaje. Aj jemu veľmi pekne ďakujem za spoluprácu.

Výsledky pátrania

Databáza vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku slúži primárne na onomasticky výskum (onomastika je náuka o vlastných menách) antroponým (to sú vlastné mená človeka alebo skupiny ľudí). Databáza slúžila ako východisko pre jeden medzinárodný projekt. Vyskytujú sa v nej len ľudia, ktorí v uvedenom čase (v roku 1995) mali platný občiansky preukaz s platnou adresou trvalého bydliska (vzhľadom na predchádzajúce hromadné premenovávanie ulíc nie je táto podmienka taká samozrejmá, ako by sa zdalo).

S ohľadom na zákon o ochrane osobných údajov nie je možné získať názvy obcí, v ktorých sa vyskytuje priezvisko Dravecký/á iba raz, aby nemohlo dôjsť k identifikácii osoby. Priezviská Dravecký a Dravecká sú chápané ako dve rôzne priezviská. Pod jedným výskytom sa rozumie jeden konkrétny clovek.

Obec	Dravecký	Dravecká	Spolu
Levoča	37	47	84
Košice	19	25	44
Kurimany (okres Levoča)	15	14	29
Vranov nad Topľou	13	15	28
Čaklov (okres Vranov nad Topľou)	13	9	22
Spišská Nová Ves	8	11	19
Ľubica (okres Kežmarok)	10	8	18
Neznáme *	10	8	18
Bratislava	7	10	17
Huncovce (okres Kežmarok)	8	8	16
Poprad	8	7	15
Prešov	5	5	10
Kežmarok	5	5	10
Námestovo	6	4	10
Rožňava	3	5	8
Letanovce (okres Spišská Nová Ves)	5	3	8
Dunajská Streda	3	4	7
Zacharovce (okres Rimavská Sobota)	5	2	7
Liptovská Teplička (okres Poprad)	4	2	6
Vlkovce (Kežmarok)	3	2	5
Považská Bystrica	2	2	4
Fintice (okres Prešov)	–	3	3
Dolné Naštice (okres Bánovce nad Bebravou)	–	3	3
Humenné	3	–	3
Vítkovce (okres Spišská Nová Ves)	3	–	3
Svit (okres Poprad)	–	2	2
Brezno	–	2	2
Nová Dubnica (okres Ilava)	–	2	2
Podrečany (okres Lučenec)	–	2	2
Bojnice (okres Prievidza)	2	–	2
SPOLU	197	210	407

* v týchto prípadoch bol výskyt priezviska v jednej obci v počte 1

Priezvisko Dravecký sa v roku 1995 vyskytovalo v 33 obciach, priezvisko Dravecká malo zastúpenie v 34 obciach Slovenska. Na celom Slovensku malo trvalý pobyt spolu 407 ľudí s priezviskom Dravecký/á. Žien bolo 210 a mužov 197.

Z tabuľky jednoznačne vyplýva, že najviac Draveckých (mužov aj žien) žilo na Spiši (Levoča, Kurimany, Spišská Nová Ves, Letanovce, Vítkovce, Poprad, Svit, Kežmarok, Huncovce, Ľubica, Vlkovce). Deklarovaný trvalý pobyt tam mala viac ako polovica (51,4%) Draveckých. Pomerne vysoké zastúpenie malo mesto Košice (10,8%) a Vranov nad Topľou s blízkou obcou Čaklov (12,3%). Na juhu stredného Slovenska bol výskyt priezviska Dravecký/á v obciach Zacharovce (7) a Podrecany (2), na severe Slovenska Draveckí žili v Námestove (10 výskytov). Asi neprekvapí, že Draveckí žili aj v Bratislave (17 výskytov). Zaujímavostou je, že Draveckí žili aj takmer na úplnom juhu Slovenska, v Dunajskej strede (7 výskytov). V ostatných obciach a mestách SR žili Draveckí v nízkych počtoch (jeden až tri výskyty).

Kraj	podiel v %
Prešovský	61,7
Košický	20,1
Bratislavský	4,2
Banskobystrický	2,7
Trenčiansky	2,7
Žilinský	2,5
Trnavský	1,7
Neznáme	4,4

Vo všeobecnosti je možné povedať, že v roku 1995 žilo najviac Draveckých na východnom Slovensku (od Liptovskej Tepličky až po Humenné). Na západnom Slovensku žili Draveckí hlavne v Bratislave, na Považí (Nová Dubnica, Považská Bystrica) a v Bánovciach nad Bebravou či Bojniciach. Stredné Slovensko je zastúpené Námestovom, Breznom a na juhu Podrečanmi a Zacharovcami.

Mapa: Výskyt priezviska Dravecký/á v roku 1995

Databáza, z ktorej som čerpal údaje pre tento článok, je z roku 1995. Je veľký predpoklad, že výskyt priezviska Dravecký/á ostal aj po vyše desiatich rokoch podobný. Možno ale od vtedy nejaké obce a mestá na našej mapke pribudli, niektoré by bolo možno potrebné vymazať.

Ak sa voláte Dravecký alebo Dravecká a na mapke nie je zakreslená obec, v ktorej máte trvalý pobyt, dajte nám o tom vedieť. Budeme radi, ak nám pomôžete zaktualizovať údaje o tom, v ktorých častiach Slovenska žijú Draveckí v súčasnosti.

Keď sme na jar 2004 navštívili dedinu Gálospetri v Rumunsku, kde žili niektorí členovia rodiny Draveczkých, dedinčania nám rozprávali o záhadnej pani z Austrálie, ktorá navštívila Gálospetri ešte v osemdesiatych rokoch a tiež sa zaujímala o rodinu Draveczkých.

Po návšteve tejto stránky sa nám začiatkom roka 2005 ozvala pani Marta Barany, rodena Draveczky, zo Sydney. Ona je tá “záhadná pani z Austrálie”. Dôvod jej návštevy v Gálospetri bola rodinná kronika, tiež zvaná kutyabőr, teda “psia koža”.

Kronika bola vytvorená v roku 1645. Obsahuje farebný nákres rodinného erba a osem ďalších erbov rodín, z ktorých sa k Draveczkým vydali ženy. Tiež je tu stručne opísaná história rodu v starej, ťažko čitateľnej češtine. Celá kronika pozostáva z jedného listu vo veľkosti približnej formátu A3. Pôvodný text z roku 1645 je len na jednej strane; o niekoľko rokov neskôr bola na druhú stranu dopísaná krátka správa. Zachovalo sa aj pôvodné viazanie listiny. Tento vzácny dokument je vyrobený z psiej kože – preto ten maďarský názov kutyabőr.

Marta chodiavala do Gálospetri ako dieťa a pamätá si viacerých členov rodiny, ktorí bývali v kaštieli a kúrii. V osemdesiatych rokoch v Gálospetri ešte v starej kúrii bývala pani Lili Draveczky. Marta ju navštívila, keďže Lili už bola vo vysokom veku. Vedela tiež, že v Gálospetri je schovaný kutyabőr. Keďže Lili chcela odísť žiť k synovi do Satu Mare, Marta prepašovala vzácny dokument do Maďarska k Balázsovi Draveczkému, ktorý pôsobil v Budapešti ako riaditeľ múzea. Dôverovala mu, že sa o rodinnú kroniku dobre postará, čo sa aj stalo.

Marta nás nakontaktovala na Katalin Draveczky a jej mamu Mariku Draveczky z Budapešti. Marika je vdova po Balázsovi Draveczkom, Katalin jeho dcéra. Balázs zomrel pred niekoľkými rokmi na rakovinu – bol tuhý fajčiar. O rodinnú kroniku sa dnes starajú Marika a Katalin.

V auguste 2005 sme Mariku a Katalin navštívili u nich doma v Budapešti, kde sme boli veľmi srdečne prijatí. Prezreli sme si kutyaőr a ďalšie dokumenty, ktoré o rodinnej histórii zozbieral a spracoval Balázs.

Nasledujúci email sme dostali od pána Jozefa Draveckého, bývalého veľvyslanca Slovenskej republiky v Lotyšsku a Vatikáne:

Všetkým autorom vynikajúcich stránok www.dravecky.org želám šťastný Nový rok 2005 a pripájam digitalizovanú fotografiu nášho menovca, ktorú som dostal asi pred 20 rokmi od svojej študentky, údajne je to reprodukcia obrazu v múzeu v Levoči. Na rube fotografie je pečiatka “(C) Fotografovala OĽGA ŠILINGEROVÁ SNM BRATISLAVA – HRAD ČSSR” a bol pri nej lístok s textom: “Imrich Dravecký, assesor od 1731 v župnej stolici, pochádzal zo starej šľachty predikát od Spišských Draviec. Boli známi v 18.stor. Imrich, František, Gašpar, Štefan. Inf. Dr. Chalupecký Levoča.”

Wishing a Happy New Year 2005 to all the authors of the excellent web pages www.dravecky.org and attaching a digitalized photograph, said to be a reproduction of a picture in the museum in Levoča, of a holder of our family name that I received some 20 years ago from a student of mine. On the reverse of the photo, there is an ink stamp reading “(C) Photographed by OLGA ŠILINGEROVÁ Slovak National Museum BRATISLAVA – CASTLE ČSSR” and a piece of paper was attached to it with the text: “Imrich Dravecký, assessor from 1731 in the county court, coming from old nobility, predicate from Spišské Dravce. Imrich, František, Gašpar, Štefan were known in 18th century. Information by Dr. Chalupecký, Levoča.”

S pozdravom – With best regards
Jozef Dravecký

 

Za správu a fotografiu ďakujeme!

Ako všade na svete, tak sa aj v strednej Európe v priebehu stáročí sformovala populácia do niekoľkých spoločenských vrstiev. Typickou črtou feudálnej spoločnosti je existencia vyšších i nižších stavov. Počas dlhých rokov komunistickej totality nám bol opis vyšších vrstiev triednej spoločnosti podávaný veľmi zjednodušene a nepresne, čo malo za úlohu podporiť komunistické videnie sveta. Continue reading “Uhorská šľachta”

2004 – Prvá návšteva

V 18. storočí sa Ladislav VI. Dravecký, syn Gašpara Draveckýho a Zuzany Eödönffy, usadil v dedine Gálospetri v župe Bihor (maďarsky Bihar megye). Jeho potomkovia žili v tejto obci až do druhej polovice 20. storočia. My sme dedinu Gálospetri navštívili a na tomto mieste sa s Vami podelíme s našimi zisteniami a zážitkami.

Gálospetri sa dnes volá Galospetreu (skrátene Petreu). Leží v župe Bihor v západnom Rumunsku, približne 45 km severne od nádherného mesta Oradea (slovensky Veľký Várad, maďarsky Nagyvárad). Gálospetri má okolo 1000 obyvateľov. Dnes je to pomerne zaostalá obec, nevedie do nej asfaltová cesta, miestna infraštruktúra je na veľmi biednej úrovni. Nebola to však vždy chudobná a zabudnutá obec. O tom svedčí aj fakt, že v dedine sa nachádzali 3 kaštiele, sú tu 3 pekné kostoly (grékokatolícky, rímokatolícky a kalvinistický) a množstvo starých domov voľakedy prosperujúcich zemanov.

Naše prvé kroky viedli na miestne cintoríny. Gálospetri má oddelený katolícky a kalvinistický cintorín. Čírou náhodou sme objavili zvyšky tretieho cintorína, ktorý bol počas komunistickej neslobody zničený. Pravdepodobne boli na tomto cintoríne pochovávaní členovia miestnej elity. Našli sme tu pozostatky niekoľkých rodinných hrobiek, medzi nimi i hrob, v ktorom je pochovaný Gyula Draveczky, jeho manželka Erzsébet a ich syn Gyula.

Na kraji dediny dodnes stoja pozostatky nádherného, 13-izbového kaštieľa rodiny Fráterových. Táto rodina vlastnila i druhý, zachovaný kaštieľ, v ktorom je dnes byt a ambulancia miestnej lekárky. Tretí kaštieľ, ktorý vlastnila rodina Draveckých, dnes už nestojí. Tento kaštieľ bol situovaný na kopčeku nad dedinou. Ku kaštieľu patrili i priľahlé pozemky, vrátane cesty do dediny od mestečka Tarcea (maďarsky Értarcsa). V roku 1831 postihlo oblasť ničivé zemetrasenie, ktoré kaštieľ zničilo. Rodina Draveczkych sa presťahovala do kúrie v dedine, ktorá neskôr slúžila ako obecná škola. Dnes v nej býva rodina riaditeľa miestnej školy. Po kaštieli Draveckých nezostala ani stopa. Potomkovia tejto vetvy rodu dnes žijú v severorumunskom meste Satu Mare (slovensky Satmár, maďarsky Szatmár) – stará pani Lila Draveczky (mala by mať okolo 80 rokov) a jej syn Tibor s rodinou.

V kalvinistickom kostole v Gálospetri sa dodnes nachádza pamätná tabuľa, ktorú po smrti Ladislava Draveckého v roku 1765 dala vyrobiť jeho manželka Zuzana. Na tejto tabuli je text písaný po latinsky a vyobrazenie erba rodiny Draveckých.

Ako sme sa dozvedeli od kalvinistického kňaza v Gálospetri, je veľmi pravdepodobné, že Lászlo IV. Draveczky bol evanielik. Keďže v tom čase v dedine bol okrem katolíckeho len reformovaný (t.j. kalvinistický) kostol, prestúpil do kalvinistickej cirkvi. Zaujímavosťou je iste fakt, že jeho rovesník František Dravecký zo Spiša v tom čase pôsobil ako kanonik v Spišskom Podhradí, Nitre a neskôr Ostrihome, bol teda katolík.

Do Gálospetri sme cestovali z Komárna 6 hodín. Prešli sme krížom cez celé Maďarsko, z hlavných ciest sme odbočili na vedľajšie, odtiaľ na ďalšie a ďalšie vedľajšie, až sme sa po rozbitej poľnej ceste plnej výmoľov, kameňov a hlbokých mlák dostali do zabudnutej sedmohradskej dediny. Oslovili sme niekoľkých ľudí a boli sme prekvapení, že všetci vedeli o Draveckých. Ľudia v Gálospetri sú veľmi milí, sympatickí a nápomocní. Dedinu sme navštívili v sobotu poobede, keď mal každý plné ruky práce. Všetci však prácu prerušili, aby sa s nami mohli porozprávať, aby nám povedali, čo vedia o Draveckých, ukazali nám, kde stál ich kaštieľ, kde dodnes stojí ich kúria a kde je pamätná tabuľa v kostole. Listovali v knihách a farských zápisoch a čítali nám z nich o našich vzdialených príbuzných. Vyjadrovali sa o nich s veľkou úctou, používali výrazy ako “urodzený pán” a “ctihodná pani”. Z toho dedukujeme, že sedmohradská vetva nášho rodu bola u miestnych obyvateľov obľúbená. Pani Lili a jej syna Tibora budeme kontaktovať a s novými informaciami sa s vami podelíme.

2015 – Návrat do Gálospetri

V roku 2015 sme sa do Gálospetri vrátili druhý krát. Obec sa zmenila na nespoznanie. Rumunsku zjavne prospel vstup do EU… novo vyasfaltované cesty, dopravné značenie, kruhové križovatky sú toho dôkazom.

Kaštieľ Fráterových, ktorý bol pred dvanástimi rokmi v dezolátnom stave a opustený, dnes používa katolícka charita ako detský domov pre deti zo sociálne slabších rodín z tohoto kúta Rumunska. Svojpomocne si ho zrekonštruovali, skromne no funkčne.

Snažili sme sa nájsť starú kúriu, v ktorej bývala rodina Draveczkych. Jazdili sme z jedného konca dediny na druhý, no dom sa nám nepodarilo nájsť. Našťastie nám pomohli miestni obyvatelia a kúriu sme našli.

Je neuveriteľné ako sa môže zmeniť dom, v ktorom 12 rokov nikto nebýva. Kúria bola zarastená vysokými stromami, kríkmi a burinou. Strecha bola napoly zlomená, okná a dvere rozbité, povala prepadnutá, interiér porozbíjaný.

Myslím si, že budova nevydrží dlhšie ako niekoľko ďalších rokov. Preto sme radi, že sme ju ešte videli stáť a mali možnosť odfotiť ju pre nasledujúce generácie.

Taktiež sme sa snažili dostať k hrobkám, ktoré sú na konci cintorína. Opäť aj tu bol problém, neskutočne husté kríky a burina nedovolia nikomu dostať sa bližšie ako na pár metrov k hrobom členov rodiny Draveczkych.

Milo nás prekvapila nám neznáma postaršia pani, ktorá upravovala hrob na cintoríne. Keď nás videla bojovať s kríkmi v snahe dostať sa k starým hrobkám, prihovorila sa nám: “Vy ste Draveckí?”. Porozprávala nám o tom, ako si pamätá na Draveczkych z dediny, ako na nich všetci v dobrom spomínajú aj po mnohých desaťročiach.

Pri skúmaní nášho rodokmeňu sme sa stretli s viacerými vetvami rodiny Draveckých na území bývalej Spišskej župy. Rozhodli sme sa približne zmapovať výskyt jednotlivých členov rodiny v danej lokalite. Dôležité je pripomenúť, že náš genealogický výskum ani zďaleka nie je na konci. Stále hľadáme nové informácie a zisťujeme súvislosti. Hlavnými zdrojmi zisťovania prítomnosti Draveckých na Spiši bol oblastný štátny archív v Levoči a diecézny archív v Spišskej Kapituli. Continue reading “Rodina Draveckých na Spiši”

Poloha a demografia

Obec leží pri ceste zo Spišského Štvrtku do Levoče, na južných svahoch Levočských vrchov v doline potoka Bicír. Južná časť chotára je odlesnená, v severnej sú smrekovo-jedľové lesy a pasienky, na okolí Bukovinky aj poľnohospodárska pôda. Priemerná nadmorská výška obce je 648 m n.m..

Administratívne patrila do Spišskej župy, teraz do okresu Levoča v Prešovskom kraji. Výmera pozemku patriacemu obci je 1296 ha.. Dravce majú štyri miestne časti: Dravecký mlyn, Majer, Stašikov dom, V Mníšej. Miestna časť obce Bukovinka má zachovalý prírodný ráz a krajinu.

História

Podľa kroniky Levoče od Gašpara Haina bolo v jej okolí veľa chotárnych sporov. Jedným z nich bol v 13. storočí spor medzi Sasmi z Iliašoviec (de Villa Ursi) a slovanskými obyvateľmi Draviec (Draucarii) o hranicu ich chotárov. Listina panovníka Belu IV. z roku 1263 ustanovuje, že cesta “que de villa Santi Ladislai vadit ad villam Lywche” idúca z dediny Spišský Štvrtok k obci Levoča bude hranicou medzi Iliašovcami a Dravcami. A tak tento doklad panovníka Belu IV. z roku 1263 je prvou písomnou zmienkou o existencii obce Dravce.

Dravce sa spomínajú aj ako obec kráľovských chovateľov sokolov, odkiaľ je odvodený jej názov Dravce. V roku 1282 ich Ladislav IV. daroval komesovi Eliašovi zo Spišského Hrhova, ktorý bol jedným z členov rodiny Görgeyovcov. V roku 1288 bol založený kláštor antonitov (rehoľa patrila ku križiakom).

Medzi obce, ktorým v roku 1271 udelil kráľ Štefan V. výsady a práva, patrili aj Dravce. Išlo o práva osobnej slobody, mať volenú samosprávu, využívať lesy a potoky a ďalšie práva v oblasti súdnictva, administratívy, hospodárstva, politiky a kultúry.

Aký dopad na obec mali husitské vojny v rokoch 1430 až 1450 a neskôr a viacročné pôsobenie bratríkov na Spiši, nie je známe. Známe je ale to, že Ján Jiskra v týchto rokoch obcou často prechádzal do Spišského Štvrtka, kde mal svoje dočasné sídlo, ako aj to, že so svojimi vojakmi dobyl Spišský hrad. Jeho vojaci na Spišskom hrade i na Spišskej Kapitule zničili tam existujúce písomné archívy a teda aj doklady o Dravciach.

Antoniti odišli podľa niektorých dokladov z Draviec do Červeného kláštora a to pravdepodobne za vlády kráľa Ferdinanda I. (1526 – 1564) okolo roku 1555. Odišli z viacerých príčin, ako napríklad katastrofálna hospodárska situácia spôsobená pohromami, nepokojmi a vojnami medzi pánmi hradov a miest. Najviac sa na ich odchode však podieľal pravdepodobne fakt, že Spišský hrad, ako správne centrum Spiša, zmenil majiteľa. Majiteľom sa stal rod Thurzovcov, ktorý bol vyznávačom evanjelického náboženstva a ktorý vehementne napomáhal šíreniu reformácie na Spiši. Je teda logické, že antoniti sa mohli dostať do sporu s Thurzovcami a preto zmenili sídlo.

Všetky majetky po odchode antontitov získal Jeremias Laskó. Po jeho smrti ich jeho vdova zapísala záložným právom Melicharovi Tlukovi. Jeho potomci prijali priezvisko Dravecký. Po antonitov ostal len kostol a pravdepodobne nimi postavený most.

Roku 1665 kráľ Ferdinand III. Daroval kláštor Spišskej Kapitule, no Tluk ho nechcel vydať, záložnú zmluvu neprijal a tak Spišská Kapitula majetky nezískala. Až v rokoch 1712-1715 prešla časť majetkov do správy Spišskej Kapitule a ostatné majetky prechádzali do vlastníctva rôznych rodín, medzi nimi i rodiny Teöke a neskoršie rodiny Berzeviczyovcov.

Kto a kedy dal zbúrať kláštor a ostatné majetky mníchov antonitov sa doteraz nepodarilo zistiť.

V roku 1710 vypukol mor, ktorý si vyžiadal na Spiši mnoho ľudských životov. V roku 1831 prenikla na Spiš cholera. Veľká bieda poddaných a šíriace sa fámy o veľkom počte zomrelých ľudí na choleru viedli k miestnym vzburám obyvateľov.

1263 – Drauch, Villa Draucariorum (obec dravčiarov)
1264 – Drauch
1277 – (via) Daraciorum
1378 – Daroucz
1520 – Dravecz
1773 – Drawcze
1786 – Drawecz, Drawce
1808 – Drautz
1851 – Dravetz
1863 – Drávec
1920 – Dravce

Pamiatky

V obci nájdeme jeden z najcennejších ranogotických dedinských kostolov z konca 13. storočia a zvon z roku 1516. Loď kostola je zaklenutá na dva stredné stĺpy a tak vznikol dvojloďový kostol, osobitý a zriedkavo používaný architektonický typ, ktorý sa na Spiši uplatnil v takom rozsahu ako nikde v Európe. V interiéri sú nástenné maľby zo 14. storočia mimoriadnej umeleckej kvality, ktoré patria medzi najvýznamnejšie gotické nástenné maľby na Slovensku. Úpravy kostola prebehli v 18. a 19. storočí, renovovaný bol aj v roku 1956. Gotický hlavný oltár z čias okolo 1450 je neúplný, lebo sa dnes nachádza v zbierkach Szépmúvészeti múzea v Budapešti.

Kostol je zaujímavý aj tým, že jeho súčasťou nie je veža.

„Kedysi bola, ale udrel do nej blesk a praskla na polovicu. Vtedajší biskup dal príkaz na to, aby ju rozobrali a z použitého materiálu, ktorý rozobrali, postavili v Spišskom Štvrtku školu,“ uviedol starosta obce Peter Faltin pre denník SME.

V kostole sa nachádzajú viaceré významné diela. Jedným z nich je aj oltár z dielne Majstra Pavla z Levoče.

„Nie je preukázateľné, či je to priamo dielo z rúk Majstra Pavla, ale nanajvýš to budú jeho prví žiaci,“ dodáva starosta.

Raritou Draviec je dodnes funkčný kamenný most z 13. storočia, podklenutý vysokou valenou klenbou a je súčasťou hlavnej cesty idúcej cez obec.

Pri kláštore antonitov vzniklo koncom 13. stor. xenodochium – najstaršia nemocnica na Spiši, ku ktorej bol pripojený aj chudobinec a útulok pre pocestných. Zaniklo v 16. storočí.

Použitá literatúra:
Dunčko, Š.: DRAVCE okres Levoča 1263 – 1998. Obecný úrad v Dravciach, 1998.