V decembri 2020 máme smutné sychravé počasie, ešte smutnejšie správy v médiách. Pandémiu koronavírusu sa nedarí skrotiť, emócie v telke aj na internetoch sú vybičované. Povedal som si, že tieto čierne dni prekryjem niečim príjemným – čítaním kníh. Jeden známy mi odporučil knihu Putovanie dejinami Spiša od dvojice autorov Martin Furmanik a Miroslav Števík. Práve vďaka druhému menovanému som sa k tejto knihe dostal (veľmi pekne ďakujem) a zhltol som ju za dva večere.
V knihe som sa dočítal o Sedliackom povstaní na Východnom Slovensku z roku 1831 a následných „rýchlych“ súdoch, ktoré súdili povstalcov častokrát na šibenicu či do žalárov. V knihe sa vyslovene spomína aj fakt, že toto povstanie neobišlo ani Kurimany. A to ma zaujalo. V tomto roku žil v dedine Matej Dravecký s rodinou, čo vieme z Cenzusu konaného v roku 1828. Zapojili sa aj oni do povstania? Na čej strane sporu boli?
Sedliacke povstanie v 1831
Dejepis som mal síce v škole dávno, no ozaj si nespomínam, že by sme sa o tejto udalosti v škole učili. Ide pritom o lokálnej dejiny, každý žiak v triede mal doma pra-pra-pra-pra-dedka, ktorý to mohol zažiť na vlastnej koži. Nerozumiem, prečo sa tieto udalosti v škole neučili a pochybujem, že dnes sa učia. Viem si ale predstaviť, že takéto „osobné“ dejiny by prilákali pozornosť aj pre tých, ktorým história inak veľmi nevonia.
Tak som si o Sedliackom povstaní začal študovať a musím povedať, že sám som bol prekvapený z toho, na koľko paralel s dneškom som natrafil.
Historici sa zhodujú v tom, že i keď to v spoločnosti dlho vrelo, spúšťačom vypuknutia nepokojov bola pandémia cholery, ktorá sa na naše územie dostala z Poľska (tam ju dovliekli Ruskí vojaci, ktorí prišli pomôcť potlačiť poľské povstanie). Panovníci napriek snahe nedokázali zabrániť tomu, aby sa cez severnú hranicu s Uhorskou ríšou dostal vírus cholery na naše územie. Pravdepodobne ho sem priniesli obchodníci. Keď tu už cholera zabíjala ľudí, tak vtedajší mocipáni nariadili osvedčenú liečbu:
- Karanténa, ktorá spočívala v zákaze prekračovania hraníc župy či chotárov. Ľudia mali ostať doma, nemohli chodiť na zárobky do susedných stolíc. Tým sedliaci prichádzali o aký taký príjem, s čím boli veľmi nespokojní. Ani miestna šľachta (treba odlišovať šľachtu od panovníkov a štruktúr cisárstva) nebola spokojná s tým, že sú takéto prísne opatrenia, takže bežní ľudia dostávali veľmi protichodné nariadenia, čo nedôveru ešte prehlbovalo. Nehovoriac o tom, že v krajine po slabej úrode z roku 1830 väčšina ľudí hladovala.
- Liečba „práškami“, ktoré primiešavali do vody. Nízka znalosť medicíny však spôsobovala, že častokrát sa tieto prášky primiešali v nevhodnom pomere, čo spôsobovalo ďalšie choroby. Tým vznikala nedôvera pospolitého ľudu voči inteligencii zosobnenej v učiteľoch či lekároch. Povstalci šírili konšpiráciu o trávení studní.
- Zvýšená hygiéna, čo bolo v podmienkach miest a hlavne obcí 19. storočia veľmi ťažko realizovateľná požiadavka.
Čo poviete, veľmi sa toho za posledných 200 rokov nezmenilo, keď aj dnes je liečbou na koronavírus zase len karanténa, zvýšená hygiena a vakcína (v tejto oblasti naša veda pokročila najviac, ale nedôvera voči medicíne medzi pospolitým ľudom ostala). A schopnosť ľudstva generovať konšpirácie je možno ešte väčšia ako kedysi.
Iste, poddaným sa nežilo ľahko ani bez veľkého mnžostva mŕtvych v dôsledku pandémie, keďže život na pánskom veľa radosti neprinášal, nehovoriac o značnej maďarizácii a celkovom útlaku (zaberanie pôdy, nútené vyplácanie deviatku aj desiatku, zákaz ťažiť drevo z lesa a pod). Lenže ťažké pandemické časy dopomohli k tomu, že kde-tu sa našiel odvážny sedliak, ktorý chcel veci zmeniť, neuvedomujúc si rizika pandémie.
Povstanie sa na Spiš dostalo zo Zemplína a Šariša, celkovo boli na Spiši štyri ohniská: Richnava, Bijacovce, Spišské Podhradie a Spišská Nová Ves so Smižanmi. Najdramatickejšie obdobie bola prvá polovica augusta 1831. Povstalcami boli želiari, podželiari, baníci, remeselníci ale aj zástupcovia vojska. Nasledujúca tabuľka ukazuje, ktoré obce mali aké veľké zastúpenie povstalcov:
Môžeme vidieť, že v Iliašovciach sa do povstania zapojilo 35 z celkového počtu 621 obyvateľov (6%), v Harichovciach to bolo 4% a v Smižanoch 5% obyvateľov. Východoslovenské roľnícke cholerové povstanie patrí k najväčším prejavom odporu proti feudálnemu zriadeniu.
V ďalšom texte sa budem venovať už iba udalostiam súvisiacim s Kurimianami.
Kurimany a Sedliacke povstanie 1831
Bežne dostupné pramene na internete nešpecifikujú detaily povstania spojené s Kurimianami. Mojou snahou bolo zistiť, či a ako sa do neho zapojili naši predkovia, preto som musel siahnuť po zdroji, ktorý mi odporučil onen známy z úvodu článku (Marián, ďakujem). V roku 1953 vyšla publikácia Sedliacke povstanie na Východnom Slovensku v roku 1831, ktorej autorom je Daniel Rapant. Ide o veľmi obsiahle dielo, kde v prvej časti sumarizuje samotné dejiny povstania vrátane jeho potlačenia. V ďalších častiach autor prináša prepis súdnych sporov a rozhodnutí, ale aj korenšpodenciu medzi miestnou správou a vojskom a pod.
Ako som spomínal, Kurimany sa do diania dostali cez Iliašovce a tie zase cez Smižany. 11. augusta 1831 v Smižanoch napadli povstalci zdravotníckeho komisára Mateja Vitkovského, ktorého podozrievali z trávičstva studní. Grófsky úradnik Ján Koltzunay povstalcov upokojil práve včas, aby Vitkovského neumučili k smrti. Keď sa však povstalci v krčme dozvedeli, že Vitkovského odváža do Levoče, spravili poplach a úbohého zdravotníka dobili na smrť. Preto sa Koltzunay rozhodol utiecť do Iliašoviec. Na jeho smolu ho vzbúrenci dobehli a na smrť umlátili. Oheň povstania tak zbĺkol aj v Iliašovciach, ktorého hlavnými postavami boli Martin Bednárik, Martin Strauch a Jakub Neuwirth. Kniha podáva celé znenie výpovede Iliašovského učiteľa/správcu školy Hortulanyho, čo je zaujímavé čítanie, ktoré vás vtiahne do diania:
„Vzali mne s tu prisahu ku p. perceptorovi, šol som zozatku, ale pri mne šli nektere, nenašli p. perceptora doma. Pani im povedala, že je nedoma. Jako to počuli, razem mamrotali: „skryl se“, ale nato naštesti Kurimiančane prišli a povedeli, že do Levoči videli pojst.“
Jakub Hortulany, správca školy v Iliašovciach, 1831
Samozrejme, zaujímalo ma, ktorí to obyvatelia Kurimian sa do pletky zapojili. Tak som čítal výpovede svedkov ďalej.
Čítanie autentických výpovedí poodhaľuje aj spôsob reči pospolitého ľudu. Prirodzene, rozprávali nárečím, no zaujalo ma, ako bez okolkov aj pri oficiálnom súdnom pojednávaní používali vulgarizmy. Aspoň tak teda vnímame niektoré slová dnes, viď príklad:
K výpovedi sa dostal aj šiesty svedok, Ján Minich, 43 ročný dráb (hajdo dominalis). Ten na konci svojej reči spomína aj nášho priameho predka, Jána Draveckého.
„Potom som ušiel, ako aj hajdúch Matej Giľak, ktorého nasledovali Juraj Strauch a sluhovia obuvník Jozef Jochman, Martin, syn Martina Minicha a iní, ba aj Kurimianci, z ktorých som poznal Jána Draveckého.“
Preklad výpovede svedka, Jána Minicha
V roku 1831 bol v Kurimanoch len jeden dom, v ktorom žili Draveckí, preto sme si istí, že Matejov syn Ján (*1799) je práve spomínaná osoba v tejto výpovedi.
Aj siedmy svedok, Matej Giľak, 41 ročný dráb spomína nášho Jána.
„Videl som z okna manželky vyberača daní, ako na opačnej strane ukrutne bičujú arendátora. Nevidel som však, kto to bol. Potom som ušiel a po mne ušli a nasledovali ma, z ktorých som poznal Martina Minicha, syna Martina, Pavla Bzocha, Martina Straucha a Jána Draveckého z Kuriman. Ušiel som až do Levoče a oznámil som, čo sa stalo vyberačovi daní.“
Preklad výpovede svedka, Mateja Giľaka
Ján Dravecký bol ako roľník určite zvedavý, čo sa deje, lebo udalosti mali vplyv aj na jeho gazdovstvo. Nejak sa dopočul o vzbure v Iliašovciach, kde sa priplietol a bol ich očitým svedkom. Zo svedectva vyplýva, že sa aktívne do povstania nezapojil, skôr bol ich pozorovateľom a keď išlo do tuhého, radšej volil útek.
Rozsudok nad povstalcami v Iliašovciach
Daniel Rapant vo svojej knihe uvádza aj to, aké tresty hlavní aktéri dostali. Nespomínajú sa žiadne tresty pre Kurimiančanov, ale odsúdené boli hlavné postavy vzbury v Iliašovciach: Bednarik, Strauch, Neuwirth. Štatariálny (rýchly) súd ich odsúdil na smrť povrazom. Niektorých ďalších, vrátane richtára Michala Rusnaka, ktorému sa pripisuje hlavná vina, že svojim nerozumným počínaním vzburu vlastne vyvolal, odkázal na riadny súd. Ostatných potrestal telesnými trestami na mieste. Smrtelné rozsudky, vyložené odsúdeným v ich reči, boli vykonané za prítomnosti celej obce ešte v ten istý deň.
Za zmienku stojí ešte poznámka o tom, že tresty boli ešte prísnejšie a to z toho dôvodu, že v obci v tej dobe neboli nijaké príznaky cholery zaznamenané a že nájomca panstva poskytol značnú pomoc hladujúcim obyvateľom Iliašoviec.
Potlačenie povstania
Počas vzbúr viaceré obce odmietali vykonávať panskú robotu. Preto o pomoc palatína žiada aj hlavný župan stolice gróf Karol Csáky. Cieľom vedenia stolice bolo zakročiť čo najrýchlejšie a najtvrdšie, na čo slúžili práve spomínané štatariálne súdy. Ich úlohou bolo čo najskôr potrestať hlavných povstalcov a zastrašiť tak ostatných potenciálnych sympatizantov.
Tieto súdy prebiehali už 17. augusta 1831, teda len deň-dva po vypätých udalostiach v Iliašovciach. Pramene uvádzajú aj to, že rýchle súdy hrozili akousi pomstou šľachty voči poddaným, preto bol vyslaný dvorský komisár barón Eotvos, aby sa s rozsudkami nepreháňalo a čo sa dalo vyriešiť riadnym súdom, aby sa tak aj vyriešilo. 4. novembra 1831 dal barón Eotvos rozkaz, aby sa už žiadne štatariálne súdy nekonali.
Do 8. novembra 1831, kedy panovník vydal zákaz ďalšieho trestania smrťou, bolo popravených na šibeniciach 119 povstalcov. Počet popravených sa stal neúmerne vysoký k počtu obetí povstania, ktorých bolo 24. Okolo 4000 poddaných, medzi nimi aj viaceré ženy a deti boli odsúdené k telesným trestom hlavne palicovaním a do žalárov.
Vieme však, že štatariálne súdy často porušovali svoje vlastné pravidlá, boli kruté, často sa rozsudky diali na viditeľných miestach pred poddanými, aby odpor čo najrýchlejšie ustal. Napríklad jednu šibenicu postavili medzi Smižanmi a Iliašovcami na kopci, ktorý sa dnes nazýva Šibeň.
Počas nepokojného leta a jesene v roku 1831 zahynulo na choleru na Spiši 5500 ľudí. Treba si uvedomiť, že v tom čase už mesto s 1000 obyvateľmi bolo v našich podmienkach veľkomestom, takže dosah cholery na úmrtnosť obyvateľstva bol nesmierny.
Faktom však je, že sociálna ani hospodártska situácia pospolitého ľudu sa povstaním nezmenila. Poddaní však ukázali, že majú odhodlanie brániť sa neprávostiam. A možno aj tieto udalosti dopomohli k tomu, že v meruôsmom roku sa rozohnilo oveľa väčšie Slovenské povstanie.
Poďakovanie
Tento článok by nevznikol bez pomoci viacerých ľudí. Ďakujem Mariánovi Babirátovi za rady, kde hľadať informácie, Miroslavovi Števíkovi za darovanie knihy Putovanie dejinami Spiša a Kataríne Karabovej za preklad latinských textov do slovenčiny.
Použitá literatúra
Daniel Rapant, Sedliacke povstanie na Východnom Slovensku v roku 1831, vydanie v roku 1953
Zuzana Fedorová, Východoslovenské roľnícke povstanie na Spiši v roku 1831, ročníková práca, 2001/2002
Agnesa Žifčáková, Východoslovenské roľnícke povstanie v roku 1831, článok zverejnený v denníku KORZÁR SME, 17. okt. 2001