História rodu

Rod Draveckých pochádza z rodu Jána Skopa, váženého hrdinu z dvora vratislavského kniežaťa. V 16. storočí sa jedna vetva Skopových usadzuje na Spiši, odkiaľ v priebehu ďalších storočí niektorí členovia rodiny odchádzajú do žúp východného Uhorska. Medzi potomkami Jána Skopa je niekoľko vojakov, ktorí najviac pomáhajú rodine udržať si v celom kráľovstve dobré meno, zabezpečujú pre rodinu mnohé majetky a v 18. storočí natrvalo zapisujú rod Draveckých medzi najváženejšie aristokratické rody v Uhorsku.

Mnísi – záchrancovia rodu

V roku 1077 dostáva Ján Skopek za svoju vernosť od kráľa Ladislava dar v podobe hradu Szigovitz a priľahlého panstva. Ján má dvoch synov, Žigmunda a Melichara, vďaka ktorým rodina prekvitá v Českom kráľovstve až do tatárskych nájazdov v roku 1240. Tie neprežije žiaden člen rodiny, okrem dvoch mladých mužov. Obaja sú mnísi, jeden v ráde Dominikánov, druhý je Františkán. V záujme zachovania rodu im je dovolené opustiť rehole a založiť si rodiny.

Skop a Tluk

Mapa migrácie členov rodu
4 etapy migrácie rodu Tluk / Draveczky

Ján Skop (jeho meno sa tiež uvádza ako Scop, Skopec a Skopecz) je v roku 1334 správca dvora u vratislavského a glatzkého kniežaťa Henrika. Jeho syn Bogislav prichádza okolo roku 1390 do Uhorska na dvor kráľa Žigmunda, kde slúži ako jazdecký kapitán. S nasadením vlastného života sa mu podarí vyslobodiť kráľa zo zajatia na hrade Siklós pri meste Pécs, za čo je bohato odmenený. Za jeho vernosť a odvahu mu kráľ venuje Bellohrad v Pražskom kraji (pravdepodobne dnešné Lázně Bělohrad pri Hradci Králove). Bogislav sa stáva veliteľom Pražského hradu a kráľ mu udeľuje titul “titulo magnatis”, na pamiatku čoho je dodnes na Pražskom hrade mramorová tabuľa s erbom Bogislava Skopa.

Bogislav má troch synov: Kryštofa, Stanislava a Henrika. Najstarší syn Kryštof sa rozhodne pre vojenskú kariéru. Má povesť hrdinského vojaka a v roku 1466 sa stáva plukovníkom mesta Vratislav (dnes Wroclaw, Poľsko).

Horní Tošanovice - zámok
Horní Tošanovice – zámok

Najmladší Henrik taktiež vstupuje do armády. Slúži v Uhorsku, pravdepodobne ako kapitán mesta Eger, dôkazom čoho je listina, na ktorej je meno Henrika Skopa, egerského kapitána.

Vojenskú kariéru si zvolí i Stanislav. Najprv slúži u těšínskeho kniežaťa, neskôr sa stáva kapitánom mesta Těšín (dnes Český Těšín a Cieszyn v Českej republike a Poľsku). Za jeho vernosť mu těšínske knieža daruje dediny Tošanovice, Domaslavice, Tranovice a Hnojník. Stanislav sa s rodinou usádza v Sliezsku, no často cestuje do zahraničia, preto dostáva prezývku Tluk – “te se mnoho po swetye Tlukl”. Preto sú on a jeho potomkovia známi ako Tluk z Tošanovíc.

Stanislav Tluk má po synovi Jánovi dvoch vnukov: Žigmunda I. a Melichara. Žigmund I. a jeho vetva rodu ostáva žiť v Sliezsku, kde vlastnia rozsiahle majetky, ktoré po generácie zveľaďujú. Žigmundov syn Ladislav I. sa stáva těšínskym hajtmanom. Jeho potomkovia do dnes nosia meno Tluk z Tošanovíc (Tluk von Toschanowitz).

Dravecký z Draviec

Melichar Tluk nasleduje svojích predkov a vstupuje do armády. Ako dôstojník nemeckých pomocných brigád sa vyznamenáva v bitke pri Moháči. V roku 1542 prichádza do Uhorska do Spišskej župy, kde od vdovy po Jeremiášovi Laškóovi berie do zálohy dedinu Dravce (vtedy Dravecz). Keďže mu peniaze neboli vrátené, Dravce prepadajú v jeho prospech. Melichar žiada kráľa Ferdinanda o potvrdenie novonadobudnutého vlastníctva. V roku 1543 kráľ jeho prosbe vyhovie a za vojenské zásluhy mu okrem Draviec daruje aj spišské obce Vojňany, Rakúsy a Kacwin (dnes v Poľsku). Melichar následne zanecháva meno Tluk a začína sa nazývať Draveczky (egregius condam Melchior Tluk de dicta Teschinovitze alias Draveczky). Jeho potomkovia používajú obe mená Tluk i Draveczky až do 17. storočia.

Gotický most v Dravciach
Gotický most v Dravciach

S manželkou Fružinou má 6 detí. Ján II Draveczky je dozorcom Spišského hradu. Snaží sa získať chýbajúce pozemky, no dostáva sa pri tom do súdneho sporu, v ktorom je v roku 1575 obvinený z vyvýjania nátlaku. V tom čase vlastní dom v Dravciach a po odchode z postu hradného provizóra dostáva do zálohy kúriu v obci Betlanovce. Ján má dve dcéry, nie je však známe, či má i syna.

Keď Melichar Draveczky umiera, jeho najmladší syn je ešte v predpubertálnom veku. Baltazára preto vychováva nevlastný otec, Baltazár Bischof, ktorý sa k malému Baltazárovi správa ako k vlastnému. Dostáva špičkovú výchovu a vzdelanie, študuje maďarčinu, latinčinu, taliančinu, nemčinu a poľštinu. Po štúdiu sa stáva cisárskym vojenským intendantom pri pluku železných jazdcov. Neskôr odchádza do Poľska ako kráľovský vyslanec, no ochorie tam a po návrate domov 5. septembra 1593 umiera. Je pochovaný v kostole vo Vojňanoch. Jeho hrob sa nám však vo vojňanskom kostole nepodarilo nájsť. Baltazár po sebe nezanecháva potomkov.

Boj o majetok

Dňa 22. júla 1595 žiadajú Melicharoví synovia Ondrej, Ján a Gašpar kráľa Rudolfa nový majetok. Kráľ ich žiadosti vyhovie a daruje im pozemky v Spišskej župe a kúriu vo Vojňanoch. V tom istom roku sa Gašpar I. žení, berie si Annu Darahi, s ktorou má troch synov a dcéru. Ján III. Draveczky zomiera slobodný a bezdetný. Samuel I., v rokoch 1628-1631 spišský župan, sa síce ožení, no nemá deti. Gašpar II. si za manželku berie Annu Berzeviczy, spolu majú štyri deti. Rozšíri svoj majetok o pozemky v obciach Štítnik a Kunová Teplica (dnes okres Rožňava). V roku 1656 sa pokladnica kráľovského dvora súdi s Gašparom II. Draveczkym o obec Dravce. Pokladnica tvrdí, že Dravce dostala rodina Draveckých do zálohy a preto ponúka vrátenie požičaných peňazí a odobratie Draviec zo zálohy. Gašpar II. však na súde vytasí meč a vrátenie pôžičky rázne odmietne, čím si majetok uchráni.

Gašpar II. Draveczky má s manželkou Annou štyri deti. Ich syn Samuel II. je levočský kapitán. Hrdinsky ubráni mesto Levoča proti Boczkayiovi v roku 1605 a útočníkov rozoženie. Samuel II. pravdepodobne dosiahne veľmi vysoký vek, keďže v roku 1688, keď podpisuje listiny pre svojich príbuzných, má okolo 100 rokov.

Ďalší syn Gašpara II. je Žigmund II. Podľa spisov Gašpara Barleia sa zúčastňuje výpravy Mórica I. v Brazílii. Ako vojenský kapitán údajne vyhráva bitku so Španielmi a v roku 1643 zakladá mesto a hrad. Pre tieto tvrdenia však neexistujú dôveryhodné dôkazy. Naopak, iné spisy ich vyvracajú. Podľa nich bol Žigmund II. mierumilovný pán, ticho hospodariaci na svojom panstve, vychovávajúci svoje deti a nikdy ďaleko necestoval. Navyše je jeho testament dátovaný na rok 1707, teda 73 rokov po údajnej bitke v Brazílii, takže sa jej Žigmund II. s najväčšou pravdepodobnosťou nezúčastnil.

Zo Spiša na Zemplín

V roku 1687 Žigmund II. kupuje od svojej svokry dom, príslušné pozemky a vinice v Erdőbénye v Zemplínskej župe (dnes v Maďarsku). Majetok na Zemplíne rozširuje o ďalšie pozemky, no ostáva žiť na Spiši. Po jeho smrti majetok v Spišskej župe dedia synovia, no statky na Zemplíne pripadajú dcéram. O potomkoch Žigmundových synov (Žigmund III., Imrich II. a Juraj I.) nemáme informácie. Je pravdepodobné, že ostali žiť na Spiši.

Samuel II. má šesť detí. Najstarší syn Ján V. sa sťahuje na Zemplín, kde sa stáva porotcom pri župnom súde. Ožení sa, no nemá deti. V roku 1710 dáva do zálohy pozemok a z takto získaných peňazí žije. Jeho brat Imrich I. býva vo Vojňanoch. V roku 1696 sa ožení, za manželku si berie Evu Görgeyovú. Vlastní dva domy a ďalšie statky v Betlanovciach, no tie je nútený v exekúcii prepustiť Mikulášovi Görgeyimu.

Tretí syn Samuela II. je Ladislav III. Dňa 12. júla 1663 žiada Spišskú župu o uznanie jeho šľachtického pôvodu podľa erba Baltazára Tluka. Ladislav III. striedavo používa priezvisko Draveczky a Tluk. Spišská župa ho príjma do rady šľachticov, čo je veľmi výnimočné, keďže ho príjmajú na základe dokumentov pochádzajúcich z inej krajiny (Českého kráľovstva). Ladislav III. umiera bezdetný.

Štvrtý syn Samuela II. je Gašpar III., notár v Užhorodskej župe (dnes čiastočne na Ukrajine, Slovensku a v Maďarsku). Počas svojej kariéry zastáva aj post vyslanca vo Viedni. Za manželku si berie Zuzanu, vdovu po Sebastiánovi Járóssym, dcéru urodzeného pána Ladislava Eödönffyho z Michaloviec a Vinného. Stará rodina Eödönffy vlastnila rozsiahle majetky, no kvôli povstaniu Tökölyovcov v roku 1684 prepísal Ladislav Eödönffy majetok v župe Bihor (dnes v Sedmohradsku v Rumunsku) a Zemplín na kráľovskú rodinu. Gašpar III. Draveczky podniká mnohé kroky v snahe opätovne získať majetok pre svoju manželku. Napriek obratným diplomatickým krokom a nesmiernemu úsiliu sa mu nepodarí získať manželkine dedičstvo. V tom je úspešný až jeho syn, Ladislav IV., plukovník a slávny, mnohonásobný víťaz nad pruskou a francúzskou armádou.

Plukovník a diplomat

Ladislav IV. Draveczky prichádza na svet v roku 1704 vo Vinnom na Zemplíne. Žije na svojom majetku v župe Bihor, kde sa aktívne zapája do života župy. Stáva sa dôstojníkom v uhorskej armáde a vďaka svojím vojenským úspechom si získava autoritu a náležité postavenie. V roku 1741 je zvolený za kapitána župy Bihor. Po víťazstve nad pruskou armádou na moravskom bojisku dostáva v roku 1742 do daru majetky v dedine Gálospetri (dnes Galospetreu v Rumunsku). Stáva sa vodcom šľachtických povstalcov v župe Szabolcs a v roku 1745 zvíťazí v boji nad francúzskym vojskom útočiacim z Prahy. Hrdinský podplukovník je aj úspešný diplomat. Podarí sa mu získať majetky z dedičstva jeho matky a navyše aj ďalšie pozemky vo viacerých župách. Ladislavov úspech sa snažia využiť aj potomkovia jeho nevlastných súrodencov a o znovunadobudnuté majetky sa súdia. Ladislav IV. zomiera v roku 1765 vo veku 61 rokov. Je pochovaný v Gálospetri, kde rád býval a kde si dal postaviť kaštieľ. V tamojšom kalvínskom kostole je pamätná tabuľa pripomínajúca jeho zásluhy.

Jediný syn Ladislava IV., Gašpar IV., sa snaží rozšíriť svoj majetok o ďalšie statky po svojom pradedovi Ladislavovi Eödönffym a o pozemky v Dravciach na Spiši. V roku 1773 však umiera a jeho snaha nie je korunovaná úspechom. Naopak, vdova po Gašparovi IV., Magdaléna, musí bojovať o udržanie majetku. V strachu z exekúcie požiada v roku 1773 kráľovnu Máriu Teréziu o pomoc a tá jej žiadosti vyhovie.

Najstarší syn Gašpara IV., Ladislav V., nemá potomkov. Ďalší syn, Mikuláš, narodený v roku 1762, je vojak s hodnosťou majora. Má jedného syna a dve dcéry, no táto vetva rodiny sa už ďalej nerozširuje. Jeho syn Jozef II. totiž zomiera okolo roku 1805 vo francúzskej vojne.

Dnešní Dravecký a Draveczky

Jozef I. a Ján VI. majú veľa potomkov. Dodnes žijúci Dravecký pochádzajú prevažne z týchto vetiev. Predpokladáme, že ide o Draveckých žijúcich v dnešnom Maďarsku, Rumunsku a na východe Slovenska v Zemplíne a Šariši.

Bohužiaľ, nezachovalo sa veľa záznamov o rode Draveckých žijúcich na Spiši. Tie, ktoré sa zachovali, je potrebné preskúmať, sú uložené v archíve v Levoči. Je nám známa zmienka o Františkovi Draveczkom, ktorý podpísal testament Žigmunda II. Predpokladá sa, že tento František žil na Spiši, pravdepodobne vo Vojňanoch. Iný František Draveczky z Draviec pôsobil ako kanonik v Nitre a Ostrihome v sedemdesiatych rokoch 18. storočia. Krátka poznámka vo vyhlásení Alžbety Görgeyovej (rod. Draveczkej) z roku 1709 hovorí o Michalovi Draveczkom, ktorý mal na Spiši pozemok. V tejto súvislosti je však najzaujímavejší príbeh Gabriela Draveczkého.

Barón Draveczky

Gabriel dostáva dňa 12. marca 1779 za zásluhy v pruskej vojne titul Barón a zabezpečuje zapísanie mena rodiny do zoznamu vážených aristokratických rodín Uhorska. Potomkovia zemplínskej vetvy rodu radi tvrdia to, že Gabriel bol druhý syn plukovníka Ladislava IV. To však určite nie je pravda. Dokazuje to latinský nápis na hrobe Ladislava IV. v Gálospetri, podľa ktorého Ladislav IV. zanechal jediného dediča – Gašpara IV. Neskôr sám Gašpar IV. vystupuje pred župnou komisiou ako jediný syn Ladislava IV. Našiel sa však list v súkromnej korešpodencii Ladislava IV., ktorý napísal Gabriel Draveczky, košický kadet (vojenský nováčik), v ktorom žiada Ladislava IV. o ručenie.

Podľa Dezső Makaya bol Gabriel synom jedného z tých Draveckých, ktorí bývali na Spiši (možno vo Vojňanoch), keďže ho prijali do maďarskej gardy vo Viedni na návrh Spišskej župy, kde v rokoch 1774-1777 pôsobil ako ochranca – strážmajster.

Podľa Siebmachera pochádza Gabriel z Draviec pri Levoči. Gabriel Draveczky získal barónsky titul ako podplukovník a nositeľ Vyznamenania malého kríža rádu Sv. Štefana. Potomkov údajne nemal.

Ako sa nám podarilo zistiť, v 19. storočí žila barónka Dravecká v obci Kajal pri Galante. Predpokladáme teda, že sa barón Gabriel Draveczky usadil na juhu dnešného Slovenska. Keďže podľa archívnych dokumentov v rôznych sporoch vystupuje len barónka, usudzujeme, že barón Draveczky zomrel predčasne. Posnažíme sa zistiť viac a informácie publikovať na tejto stránke.

Takže tak

S prispením maďarských a nemeckých historikov a geneaológov z konca 19. storočia máme k dispozícii pomerne ucelený prehľad o pôvode a vývoji rodu Draveckých. Vieme, že si mnohí naši predkovia zaslúžili slávu a rešpekt ľudu, aristokracie a kráľovských dvorov vďaka hrdinským činom, tvrdej práci a bravúrnej diplomacii. Nech poznanie týchto skutočností dodá i nám inšpiráciu a motiváciu v našich životoch.

Použitá literatúra:
1. Makay, D.: A Dráveczi és Vinnai Draveczky család. Turul, 1900.
2. Nagy, I.: Családtörténeti értesítő. 1899
3. Siebmacher: Die Wappen des Adels in Ungarn. 1893
4. Doby, A.: Magyarország családai. Draveczi Draveczky. 1889
5. Révai nagy lexikon: Draveczky. 1935