Ako všade na svete, tak sa aj v strednej Európe v priebehu stáročí sformovala populácia do niekoľkých spoločenských vrstiev. Typickou črtou feudálnej spoločnosti je existencia vyšších i nižších stavov. Počas dlhých rokov komunistickej totality nám bol opis vyšších vrstiev triednej spoločnosti podávaný veľmi zjednodušene a nepresne, čo malo za úlohu podporiť komunistické videnie sveta. V žiadnom prípade však neodráža realitu verne a bez deformácií. Keďže aj dnes, viac než dekádu po páde komunistického režimu, je v očiach širokej verejnosti obraz vyšších spoločenských vrstiev stále pokrivený komunistickou optikou vnímania minulosti, rozhodol som sa podať iný, verím, že reálnejší pohľad na šľachtický stav.
Východisko (môj postoj)
Na úvod považujem za nevyhnutné uviesť históriou overený fakt, že beztriedna spoločnosť, o ktorú usiluje komunizmus, je nedosiahnuteľný mýtus. Ľudia nie sú rovnakí, vždy sa delili do niekoľkých skupín podľa rôznych meradiel rôznych kvalít. Niekedy bolo meradlom bohatstvo, inokedy skutky, názory, vízie, atď. Napokon, i počas komunistického režimu boli ľudia rozdelení do “vyššej” a “nižšej” kasty – robotnícky pôvod a členstvo v strane bolo rozhodujúcim kritériom. Existencia triednej spoločnosti, kde je istá skupina považovaná za elitu a iná za plebs, je preto fakt, s ktorým môžme, alebo nemusíme súhlasíť, no musíme ho rešpektovať. Je to proste tak, vždy to tak bolo a vždy to tak bude a preto debaty o správnosti, alebo nesprávnosti delenia populácie do spoločenských tried považujem za neopodstatnené a zbytočné. Za zmysluplné považujem úvahy o kritériach, na základe ktorých sa spoločnosť člení, v žiadnom prípade však nie rozpravy o tom, či sa má, alebo nemá deliť.
Každé pojednávanie o vyšších spoločensých triedach (či ide o nezaujaté opisy, alebo vášnivé glorifikácie), musí rešpektovať jedinečnosť každého človeka, jeho práva a dôstojnosť. Zásadne odmietam akékoľvek generalizovanie a dehonestovanie ktorejkoľvek spoločenskej vrstvy. Každý má byť hodnotený individuálne na základe svojich skutkov a postojov – preto zjednodušujúcu schému “statočný sedliak verzus zlý gróf”, respektíve “hlúpy poddaný verzus osvietený pán” zásadne odmietam.
Postavenie šľachty v spoločnosti – špecifiká rakúsko-uhorskej šľachty
Šľachta je skupina ľudí medzi najvyšším panovníkom (kráľom, cisárom, cárom, atď.) a širokými masami obyvateľstva. Organizácia šľachty môže byť rôzna. Častý je pyramídový spôsob, aký je napríklad v Anglicku. Tam je kráľ (kráľovná) na pomyselnom vrchu pyramídy. Kráľovi sú podriadené všetky ďalšie skupiny spoločnosti: Duke (vojvoda), Marquis (markíz), Earl (gróf), Viscount (vikompt), Baron (barón) a napokon pospolitý ľud. Vojvoda sa priamo zodpovedá kráľovi, markíz okrem kráľa aj vojvodovi, gróf sa zodpovedá kráľovi, vojvodovi i markízovi, atď.
Štruktúra rakúsko-uhorskej šľachty bola iná. Nepripomína pyramídu, ale skôr slnečnú sústavu, kde kráľ (resp. cisár) je Slnko, a ďalšie vrstvy tvoria postupne knieža, gróf, barón, zeman a ostatné obyvateľstvo. Všetky tieto vrstvy spoločnosti sa sústreďujú okolo kráľa, ako planéty okolo slnka. Líšia sa len vo vzdialenosti od neho. Knieža je ri kráľovi najbližšie, ako Merkúr pri Slnku. Venuša predstavuje grófa, Zem baróna a Mars zemana. Tak, ako napríklad Venuša žiadnym spôsobom nevplýva na Mars a nemá nad ním moc, ani gróf nie je priamo nadriadený zemanovi.
Ďalším významným rozdielom medzi roakúsko-uhorskou šľachtou a šľachtou inde v Európe je systém dedenia. Najrozšírenejší spôsob prechodu majetku a spoločenského statusu z jednej generácie na druhú v Európe bol ten, že univerzálnym dedičom sa stával najstarší syn. V Uhorsku bol systém zjavne demokratickejší: dedili všetky deti (vrátane dcér) rovnakým podielom. To malo za následok skutočnosť, že zatiaľčo vo väčšine európskych krajín tvorila šľachta približne 1 až 2 percentá populácie, v Uhorsku to bolo v 18. storočí podľa odhadov až 10% z celkového počtu obyvateľov.
Keďže sa majetok delil na menšie diely a tie sa ďalej delili, veľká časť členov šľachtických rodín bola bez majetku, alebo len so skromným hnuteľným, či nehnuteľný majetkom. Napriek tomu spoločenské postavenie nedevalvovalo. Aj chudobní šľachtici boli často šľachtici hodní svojho postavenia – príkladom môže byť Lajos Kossúth, ktoý bol a dodnes je uznávaný minimálne tak, ako jeho súčasník István Szechényi, zámožný gróf.
Významnou črtou uhorského šľachtictva bola jeho etnická rôznorodosť. Okrem maďarskej majority tu boli šľachtici z rôznych uhorských národnostných menšín – Chorváti, Rumuni, Slováci, atď. Uhorská šľachta prijímala medzi seba aj cudzích príslušníkov vyšších tried, ktorí sa do Uhorska prisťahovali. Tí buď tvorili sprievod kráľovien pochádzajúcich z iných európskych kráľovských dvorov, alebo žili v Uhorsku v exile, boli cestovatelia, dobrodruhovia, či si rešpekt miestnej šľachty a kráľovského dvora zaslúžili hrdinskými činmi v prospech Uhorska. To je aj prípad nášho predka Melichara Tluka z Tošanovíc, ktorý sa usadil v Uhorsku ako sliezsky šľachtic. Neskôr bol v 17. storočí pred súdom Spišskej župy opätovne uznaný erb a spoločenský status rodiny Draveckých na základe dokumentov z Českého kráľovstva, čo opäť slúži ako dôkaz multietnicity a otvorenosti uhorskej šľachty.
Mnohí cudzí šľachtici a ich potomkovia časom prijali maďarstvo. To je opäť aj prípad našich predkov, ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou sami seba považovali za Maďarov.
Podstata šľachtictva
Aká je konvenčná predstava o šľachtickom stave? Sú to bohatí ľudia z kaštieľov a kúrií, majitelia polí, pasienkov a lesov. Skutočnosť však bola iná. Podstatná časť šľachticov nevlastnila významné majetky. Napriek tomu patrili k šľachte so všetkými jej výsadami a povinnosťami. Spoločenský status totiž nikdy nebol podmienený materiálnym bohatstvom. Postupom času sa zo skôr opísaných dôvodov šľachtictvo definuje viac ako morálna kategória, než spoločenské postavenie. Byť šľachticom neznamená mať majetok a zvláštne práva. Znamená to však istý morálny záväzok.
Aký je teda dnešný šľachtic? Definícia nie je ľahká. V každom prípade sa na šľachticov kladú väčšie požiadavky ako na ostatných ľudí. Od šľachtica sa očakáva, že bude šľachetný, morálny a spravodlivý. Mal by byť vo svojej profesii aktívny a kreatívny. Mal by sa vždy snažiť byť prínosom pre spoločnosť. Rozhodne sa od neho očakáva etické, spravodlivé a nekorupčné správanie. Za samozrejmosť sa považuje občianska bezúhonnosť.
Záver
Ten, kto sa hlási k šľachtickému pôvodu, berie na seba i záväzok a povinnosti vyplyvajúce z toho. Z dejín vieme o mnohých šľachticoch, ktorí sa spreneverili tomuto záväzku. V každej šľachtickej rodine sa však nájdu aj takí, ktorí svoje poslanie brali zodpovedne. Práve na nich sú ich potomkovia hrdí. Berme si z nich príklad aj my. Snažme sa spoznať históriu svojej rodiny. Tí jej členovia, ktorí najviac prispeli k jej dobrému menu, nech sú pre nás nevyčerpateľnou motiváciou.