Naše pátranie po predkoch nás veľmi rýchlo dostalo ku osobe Martina Draveckého, ktorý sa narodil v roku 1869 v Kurimanoch. Pred rokmi nám o ňom prezradil dnes už nebohý Emil Dravecký, že jeho dedo Martin bol v USA na zárobkoch. Viac sme nevedeli. Tento text priblíži čriepky z jeho života.

Narodenie a detstvo

Martin sa narodil svojim rodičom Valentovi a Anne, rodenej Hricovej, 29.10.1869 v Kurimanoch ako ich prvé dieťa. Neskôr sa mu narodili aj ďalší súrodenci: Mária (1871), Ján (1875) a Štefan (1878, ktorý do roka aj zomiera).

Uhorsko bolo v roku 1869 stále prevažne poľnohospodárskou krajinou, ale priemysel sa začal dynamicky rozvíjať, najmä v oblastiach ako baníctvo, hutníctvo a strojárstvo. Rozvíjala sa infraštruktúra, najmä železničná sieť.

Martin sa narodil do pohnutých rokov, keď sa na území dnešného Slovenska začala uplatňovať čoraz prísnejšia maďarizácia. Tesne pred narodením Martina sa udiala veľká politická zmena v krajine, keď v roku 1867 došlo ku Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu, čím nastal Rakúsko-Uhorský dualizmus. Uhorská vláda začala viac vplývať aj na bežný život ľudí.

Zo sčítacích hárkov vieme, že Martinovi predkovia boli sedliaci vlastniaci malý prízemný dom pozostávajúci z jednej izby, kuchyne a komory. Vlastnili jednu kobylu, tri kone, 2 teľatá a 2 kravy, 4 ovce a 4 ošípané.

Nemáme žiadne dôveryhodné informácie o tom, ako vyzeralo formálne vzdelávanie našich predkov. Práve v roku 1869 sa prijala nová školská reforma, ktorá zaviedla povinnú školskú dochádzku a zdôrazňovala výučbu v maďarskom jazyku. Aj tak sa dá predpokladať, že detí v sezónne trávili viac času na poli ako v škole.

Súpis obyvateľov sa konal na konci roka 1869 a “náš” Martin aj s jeho rodinou je v sčítacom hárku uvedený ako posledný.

Bežný život sedliakov v roku 1870

Bežný život sedliakov v Hornom Uhorsku v roku 1870 bol náročný a práca na poliach bola ťažká a fyzicky vyčerpávajúca. Technológia bola obmedzená a väčšinu práce robili ručne alebo s pomocou zvierat. Zvieratá neslúžili len na pomoc pri práci, ale aj ako významný zdroj obživy. V tých časoch samozrejme na dedinách neexistovali obchody a čo si ľudia nevypestovali a nevychovali, to nemali.

Martinovo manželstvo a rodina

Ako prvorodenému, Martinovi veľmi pravdepodobne pristála zodpovednosť za chod hospodárstva.

Celá rodina žila podľa sčítania obyvateľov v dome číslo 9, ale ako sa rozšírovala, tak musela postaviť nový dom, o čo sa postaral otec Valentín. Mimochodom, o tráme domu, na ktorom bol vyrytý text “Ve jmeno Pane budoval tento dom Valent Dravecký i s manželku Mária Hric roku 1886“ vieme tiež z rozprávania Emila Draveckého.

Keď mal Martin 24 rokov, 25.1.1894 sa oženil s Annou Janečkovou, pôvodom z Doľan. O dva roky na to, v decembri 1895, sa im narodil syn Tomáš. Iba 14 dní na to sa do rodiny vkradla smrť, keď Martinovi zomiera iba 20-ročný brat Ján.

V roku 1897 prišla do domu smrť opäť. Martinovi zomiera prvorodený syn Tomáš vo veku 2 rokov.

V januári 1899 sa 29-ročnému Martinovi a Anne narodila dcéra, ktorú pomenovali po mame.

Prvá emigrácia do USA

Počuli sme o tom, že Martin emigroval do USA “na robotu” a našli sme o tom záznam z Ellis Island. Pochádza z januára 1910. Tak sme sa dozvedeli, že Martin vedel čítať a písať (len nevedno, akým jazykom).

Až článok v novinách ma upozornil na to, že záznam imigrantského úradu má aj druhú stranu a tak som ju vypátral (cez Familysearch.org). Takto sme sa dozvedeli, že toto nebola prvá Martinova návšteva v USA!

V imigračnom lístku totiž Martin uviedol, že už bol v USA v rokoch 1904 až 1907. No bolo to nanajvýš podozrivé, lebo z matriky krstov vieme, že v roku 1905 sa mu v Kurimanoch narodil syn Martin. Vysvetlenie sa dostavilo rýchlo. Zopár klikov a hrania sa s prepisom mena a zistili sme, že Martin prišiel prvykrát do USA už v roku 1900. Plavil sa loďou Koln z Brém v Nemecku, loď vyrazila 15.3. a po určite ťažkých 13 dňoch sa 28.3.1900 prihlásil imigračným úradom v Baltimore, v štáte Maryland.

Z tohto lístka môžeme vyčítať, že lístok na loď si kúpil sám. V USA to mal namierené za svojim švagrom Štefanom Jankovičom do Balsinger Fayette County v Pennsylvanii.

V tlačive Martin uvádza, že má 29 rokov, no keďže vieme, že sa narodil v roku 1869, tak v roku 1900 dovŕšil už vek 31 rokov.

Návrat domov do Kurimian

Nevieme, kedy sa Martin vrátil z USA, kde pracoval ako robotník (labourer). Možno dôvodom návratu bolo úmrtie jeho otca Valenta, o ktorého smrti nemáme záznam. Narodil sa v roku 1841, tak je celkom reálne, že okolo roku 1900 sa mu zhoršil zdravotný stav a skonal. Ale to je špekulácia.

Každopádne vieme, že v júli 1905 sa Martinovi a jeho žene Anne narodil syn Martin.

Z rozprávania Emila Draveckého, Martinovho vnuka, vieme, že rodinný život Martina a Anny nebol ideálny. Ba naopak. povráva sa, že manželka Martina podvádzala so sluhom Karolom Babjarom. Predstavte si, že všetci žili v malom príbytku, milenec stále na očiach.

Druhá emigrácia do USA

Syn Martin mal len 5 rokov, keď sa jeho otec rozhodol opäť vycestovať do USA na zárobky a možno aj tak trochu utiecť z domu. To je tá prvotná informácia o Martinovom pobyte v zámori.

Z tohto lístka sa dozvedáme ďalšie zaujímavé veci:

• Martin odplával opäť z nemeckých Brém, presne 29.1.1910, do USA priplával až 16.2.1910, opäť do Baltimore (Maryland). To bola ozaj dlhá plavba aj na vtedajšie pomery.
• Lístok na loď mal opäť od švagra, ale teraz sa uvádza meno Andrej Blaško.
• So sebou si vzal v hotovosti 4$, čo bolo v porovnani s ostatnými cestujúcimi málo, keďže štandardne zvykli mať so sebou ľudia 10, 15, tí bohatší aj 25$. Mimochodom, 4$ v roku 1910 predstavuje hodnotu asi 130 dnešných dolárov. (Predstavujem si, že mám dnes vo vrecku 130 dolárov a pristanem niekde v USA, že idem nejak žiť!)
• Ako sme spomínali, tu sa uvádza, že Martin už bol v USA, konkrétne v rokoch 1904-1907, v meste Hecla v Pensylvánii. Z tohto vyplýva, že Martin sa z Balsinger presťahoval počas prvého pobytu do 233km vzdialeného mestečka Hecla v Pensylvánii. Rovnako je záhada, že Martin uviedol roky predchádzajúceho pobytu v USA úplne nepresne, pričom od toho pobytu ubehlo len 10 rokov.
• Martin o sebe prehlásil, že nebol nikdy väznený a nie je anarchista.
• Martin bol v dobrej fyzickej kondicii, mentálne zdravý, vysoký 5 stôp a 3 palce, čo je asi 160cm. Nemal žiadny viditeľný znak na identifikáciu, napríklad jazvu alebo niečo podobné.
• Záznamy hovoria o hnedej farbe vlasov a zelených očiach.

Hecla je dnes úplne nenápadná dedina so zopár domami. Svoj príbeh začala písať v roku 1882. Na začiatku 20. storočia však prekvitala a v časoch svojej najväčšej slávy mala aj 1000 obyvateľov. Išlo predovšetkým o robotníkov v tamojších uhoľných baniach.

Hecla je známa aj tragickou udalosťou z roku 1904, keď sa v miestnej bani Hecla No. 2 stala jedna z najhorších banských katastrof v histórii Pensylvánie. Pri výbuchu metánu zahynulo 19 baníkov. Žeby toto bol dôvod, prečo sa Martin vrátil do rodnej dediny?

Počas tohto druhého pobytu v USA sa doma v Kurimanoch diali veci. Ústnym podaním sme sa dozvedeli, že Martinova dcéra Anna bola donútená svojou mamou, aby sa vydala za jej milenca, Karola Babjara. Tým docielila, aby bol oficiálne v dome, už ako zať. Mladá nevesta to ale nezvládala, vraví sa, že z toho sobáša z donútenia ochorela. Vo veľmi mladom veku ako 21 ročná umiera.

Ani to však nedonútilo Martina, aby prišiel domov. Ani na pohreb svojej dcéry.

Druhý návrat do Kurimian

Veľa tajomstiev ostáva

Veľa záhad sa nám podarilo odhaliť. Ale ako to už býva, ďalšie sa vynorili. Vôbec nevieme, kto boli tí “švagrovia”, ku ktorým sa Martin v USA odsťahoval. Priezviská Jankovič ani Blaško sme v rodokmeni nenašli. Je dosť možné, že si len pre potreby úradov vymyslel vzťah k týmto osobám.

Rodinný život môjho prapradeda Martina nebol veľmi na “chválenie” sa medzi príbuznými a aj preto sa Martinovi potomkovia o jeho životnom príbehu vôbec nerozprávali. Celé desaťročia bol Martin “tabu” téma v rodine.

Nevieme, ako Martin vyzeral, nezachovala sa nám žiadna jeho fotka, ani fotka jeho najbližšej rodiny, okrem syna Martina v už dôchodkovom veku.

Takto sa volá podujatie, ktoré organizuje Občianske združenie Pro villa Quirini. Ako názov napovedá, počas sobotnajšieho letného dňa sa v miestnom kultúrnom dome bude rozprávať o predkoch s priezviskom Dravecký, ktorých korene siahajú do Kurimian.

Náš rodokmeň sme si vytlačili na plátno, ktorého šírka je vyše 3 metre. Rodostrom obsahuje presne 138 zástupcov rodu, ktorých predkovia sú z Kurimian, malej obce pri Levoči.

Zaujíma vás, kto bol prvý Dravecký v dedine? Chcete vedieť, aké boli osudy niektorých členov rodu? Radi by ste sa porozprávali so svojimi menovcami či príbuznými? Tak presne pre tento účel sa organizuje toto jedinečné podujatie.

Dátum a miesto

Sobota 14.8.2021 v kultúrnom dome Kurimany.

Registrácia

Vzhľadom k tomu, že kapacita kultúrneho domu je obmedzená a nik dnes nevie odhadnúť, aké budú podmienky pre organizovanie spoločenských udalosti, záujemcovia o podujatie sa musia zaregistrovať.

Program

9.00 Sv. omša v kostole sv. Kvirína v Kurimanoch
10.00 Predstavenie rodu Dravecký z Kurimian v kultúrnom dome
11.00 Predstavenie šľachtického rodu Dravecký na Spiši
11.30 Vystúpenie J. E. Doc. RNDr. Jozefa Draveckého, CSc., bývalého veľvyslanca SR pri Svätej stolici

Po oficiálnom programe bude podané občerstvenie, počas ktorého bude priestor na osobné stretnutia a rozhovory.

Prezentácia z podujatia

Plagát

Ak máte možnosť, potešíme sa, keď o tomto podujatí dáte vedieť aj svojmu okoliu. Stači poslať alebo zdieľať linku s týmto oznamom na sociálnych sieťach, alebo vytlačiť si plagátik propagujúci toto podujatie.

Strávili som veľa hodín pátraním po Matejovi, Jánovi a Helene v matrikách narodenia, ale i sobášov. Žiaľ, neúspešne. Ako sme napísali v minulom článku, ani pátranie v Spišských Vlachoch nikam neviedlo. Oslovil som Facebookovú skupinu Genealógie CZ+SK s prosbou o radu, ako by sa dalo postupovať, ako vypátrať, odkiaľ prišiel Matej do Kurimian. A na to mi reagoval Karol, môj ujo z druhého kolena. Že mám na to ísť cez krstných rodičov. Tak poďme na to. 😊

Krstní Jozefa nás privádzajú do Draviec

Teória hovorí, že krtsní rodičia bývali rovnakí všetkým deťom v rodine. Platilo to ešte za mojich čias (70té roky 20. storočia), ešte dôslednejšie sa to dodržiavalo v 19. či 18. storočí.

Ak teda nájdeme rovnakých krstných rodičov aj iným deťom, dokonca ak nájdeme prepojenie medzi krstnými s Draveckými v inej obci, budeme veľmi blízko cieľa.

V roku 1814 sa v Kurimanoch Matejovi Draveckému a Žofii narodil syn Jozef. Jeho krtsnými rodičmi boli Jan Kelner a Katarina Mazur.

Spomínaný ujo Karol ma upozornil na záznam krstov z matriky obce Dravce. V roku 1827 sa v Lengvartoch (Dlhé Stráže) narodil Michal Faltin, ktorého otec bol Michal a matka Katarina Mazur. Krstní rodičia boli Jan Kelner a Alzbeta Kelner.

Máme tu ľudi, ktorých spoločný menovateľ sú Kurimany a záznam o narodení Jozefa v 1814: Faltin (tradičné priezvisko v obci), Kelner, Mazur.

Pre istotu som si overil, kde inde sa meno Kelner na Spiši ešte vyskytuje a ukazuje sa, že mimo Draviec/Lengvart už je len vo Vlkovej a Ľubici – čo sú obce v spádovej oblasti Draviec. Kelnerovci v prvej polovicu 19. storočia nežili ani v Spišských Vlachoch, ani v Spišskej Novej Vsi – len v okolí Draviec. To vysvetľuje, prečo som nášho Mateja nenašiel v týchto lokalitách.

Rovnako som pátral, kde na Spiši sa vyskytuje na začiatku 19. storočia priezvisko Mazur. To už je rozšírenejšie, okrem Draviec sa dá nájsť v Spišskej Novej Vsi, Odoríne, Domaňovciach, ale aj na severe pri Ždiari a pod. Dôležité ale je, že sme dokázali nájsť v okolí Kurimian kombináciu mien Kelner a Mazur len v Lengvartoch.

Jan Kelner a Katarina Mazur nie sú v priamom spojení so žiadnym Draveckým

Analýzou krstných rodičov sme ukázali, že Matej Dravecký je spojený s Dravcami, keďže odtiaľ pochádza krstný rodič jeho posledného potomka, Jozefa. Problém ale je, že v Dravciach sa Jan Kelner a Katarina Mazur nespája s menom Dravecký.

Pozeral som sa na prepojenia medzi Kelnerovcami v Dravciach/Lengvartoch – komu inému boli ešte krstní? Kto boli krstní im?

Natrafil som na záznam z roku 1797, kde Jan Kelner (spolu s Katarínou Fedak) bol krtsný Helene, narodenej Mathiasovi a Sofii Poljak.

Tento Mathias Poljak sa na druhej strane vyskytuje ako krstný aj Kelnerovym deťom: Maria (*1805), Andrej, Jakub, Jozef (*1813, buď zmätočný zápis mien, alebo trojičky).

Hľadanie v matrike ukázalo, že Jan Kelner spolu s Mariou Mazur boli krstní ďalším deťom narodeným Mathiasovi a Sofii Poljak: Maria (*1799), Jan (*1802) a Alzbeta (*1804). A predtým ešte Ján Kelner vystupuje ako krstný v roku 1795 Marii, spolu s Mariou s neprečitateľným priezviskom.

Vážnym odhalením taktiež je, že Matej Polak mal so Žofiou dcéru Annu narodenú v Kurimanoch v marci 1807. Krstnými rodičmi bol Jan Seman a opäť Mária Mazur.

Zhrňme si to. Tu sú deti Mateja (Mathias) a Žofie (Sophia) Poljak narodené v Dravciach medzi rokmi 1795 až 1804 a v Kurimanoch v roku 1807:

rok	miesto	dieťa	rodičia	krstní
01/1795	Dravce	Maria	Mathias Poljak Sophia	Jan Kelner Maria ?
01/1797	Dravce	Helena	Mathias Poljak Sophia	Jan Kelner Maria Fedak
08/1799	Dravce	Maria	Mathias Poljak Sophia	Jan Kelner Maria Mazur
04/1802	Dravce	Jan	Mathias Poljak Sophia	Jan Kelner Maria Mazur
11/1804	Dravce	Alžbeta	Mathias Poljak Sophia	Jan Kelner Maria Mazur
03/1807	Kurimany	Anna	Mathias Polak Sophia	Jan Seman Maria Mazur

Vo všetkých prípadoch je krstným rodičom Jan Kelner alebo Maria Mazur.

A v roku 1814 sa Matejovi a Žofii v Kurimanoch narodil Jozef.

rok	miesto	dieťa	rodičia	krstní
03/1814	Dravce Kurimany	Jozef	Mathias Poljak Draveczky Sophia	Jan Kelner Katarina Mazur

Schválne som v tabuľke nechal meno obce a otca z predošlej tabuľky, aby udrelo do očí, ako sú si tieto záznamy blízke. Akurát namiesto krstnej mamy Márie ňou bola príbuzná Katarína.

Rekonštrukcia udalostí

V Dravciach či Lengvartoch nie je žiadny záznam o Matejovi Draveckom. Na prelome 18. a 19. storočia žili v Dravciach a Dlhých Strážoch Draveckí, ale neexistuje tam záznam o žiadnom Matejovi Draveckom ani Janovi Draveckom z obdobia 1770-1800.

Nevieme, kde sa Matej narodil. Ale mohlo sa to stať aj tak, že Matej Poljak prišiel do Kurimian z Draviec, možno za svojími pribuznými (vieme, že to bolo pred rokom 1831, kedy bolo Sedliacke povstanie na Východnom Slovensku), ale keďže v dedine už dokázateľne žilo veľa rodín s priezviskom Polak, tak nášho Mateja začali volať Dravecky.

Takto vyskladaný príbeh vysvetľuje výskyt Jána a Heleny v Kurimanoch, pričom ich záznamy o narodení sme nenašli. Roky ich narodenia sedia s ďalšími dokumentami. Najstaršia Mária umrela v detskom veku, druhá Mária (*1799) a Alžbeta (*1804) do Kurimian neprišli, lebo boli vydaté za niekoho mimo Kurimian. Ich osud, ani osud Anny, sme zatiaľ nepátrali, keďže pre vyriešenie otázky, odkiaľ prišiel Matej do Kurimian, to nie je nateraz dôležité.

Uvedomujem si, že ide o konštrukciu, ktorú nemáme dokázanú listinami, a je položená len na základe indícií. Hľadal som záznam o narodení Mateja Poljaka v Dravciach/Lengvartoch okolo rokov 1770 – 1780, no žiadny takýto záznam som nenašiel. Matejovia sa rodili, ale s inými priezviskami. A jeden z týchto Matejov mal v roku 1772 dokonca neznámeho otca (patre inscio).

Mathias Poljak však mohol prísť do Draviec po svojom narodení, nateraz sme nepátrali, odkiaľ. Situácia s našimi predkami sa nám zamotáva.

Sledovaním našich priamych predkov sme sa jednoznačne dostali ku Jánovi Draveckému, o ktorom vieme tieto skutočnosti:

• Svadba v roku 1829 v Kurimanoch s Katarínou Hudak
• Podľa Cenzus 1869 žila jeho rodina v Kurimanoch ako jediný Draveckí v obci
• Katarína Hudak a Ján majú spolu 8 detí, o čom máme záznamy z matriky. Najstarší potomok je Ján narodený v 1831 (tento Ján zomiera v roku 1874, o čom máme taktiež záznam)
• Jeho syn Valent, narodený v 1841, je dokázateľne naším priamym predkom. Máme výpoveď Emila Draveckého (*1939) o vyrytom nápise na tráme domu, v ktorom žil jeho otec: „Ve jmeno Pane budoval tento dom Valent Dravecký i s manželku Mária Hric roku 1886“.
• Uvádza sa v diele Sedliacke povstanie na Východnom Slovensku v roku 1831 od Daniela Rapanta z roku 1953, kedy ho spomínajú svedkovia pri výsluchoch (viac v tomto článku)
• Ján zomiera v roku 1872 vo veku 74 rokov

V Kurimanoch sa ako prvý dokázateľne narodený občan Dravecký uvádza Jozef, ktorého otec je Matej a matka Žofia. Krstený bol v marci 1814, jeho matka o mesiac na to zomiera. Matej a Žofia však nemali svadbu v Kurimanoch a ani v Harichovciach.

Matriky nám hovoria, že v roku 1823 mala v Kurimanoch svadbu Helena Dravecká, keď si ako 28 ročná brala Michala Cehulu. Ani o tejto Helene Draveckej však neexistuje v Kurimianskej (Harichovskej) matrike krstov žiadny záznam. A ako uvidíme neskôr, ani v ďalších matrikách Spiša.

Z týchto faktov vyplýva, že miesto narodenia troch ľudí, ktorí dokázateľne patrili medzi prvých Draveckých v Kurimianoch – Mateja, Jána a Heleny – je nám záhadou. Preto sa naše pátranie zameralo na tieto osoby.

Iliašovská stopa neviedla nikam

V článku Prví Draveckí v Kurimanoch prisli medzi rokmi 1771 a 1814 sme sa zamysleli nad tým, či mohol Matej prísť z Iliašoviec. Nájdené záznamy nám túto teóriu nepotvrdili, skôr sa ukazuje, že odtiaľ naši predkovai neprišli. V tomto článku sme sa rozlúčili vetou, že musíme pátrať v iných dedinách.

„Pokiaľ pre nejaký jav existuje viacero vysvetlení, je lepšie uprednostňovať to najmenej komplikované“, takáto je definícia Occamovej britvy. Preto sme naše pátranie sústredili na obce v okoli Kurimian, ktoré sa javili ako prirodzená spádová oblasť či už z pohľadu cirkevného, spoločenského alebo hospodárskeho. Okrem Iliašoviec tam môžeme zaradiť Dravce, Dlhé Stráže, Hradisko, Smižany, Letanovce, či Levoču.

Prehľadávanie matrik stredného a južného Spiša

Obce severného Spiša v okolí Popradu či Starej Ľubovne sme nesledovali, lebo tie mali s Kurimianami pramálo spoločného. Predsa len, Kurimany sú naviazané skôr na Spišskú Novú Ves, Levoču či Spišské Podhradie. Keďže tých potenciálnych obcí, odkiaľ mohol Matej s Jánom prísť do Kurimian, je veľa, spravili sme si prehľadnú tabuľku obcí, do ktorej sme si zapisovali potenciálne narodenia hľadaných osôb:

• Matej medzi rokmi 1765-1775
• Ján medzi rokmi 1795-1806, pričom jeho otec je Matej
• Helena medzi rokmi 1792-1800, pričom jej otec je Matej

Ako sme tak prezerali záznamy narodených v spomínaných obciach, veľa optimizmu nám to nedávalo. Narodených Matejov v sledovanom období je žalostne málo, spomínajú sa v obciach: Iliašovce (*1761) a Levoča (*1765). Preto sme naše pátranie rozšírili aj do ďalších obcí na Spiši. Zoznam Matejov sa mierne rozšíril: Spišské Vlachy (*1767), Spišská Nová Ves (*1775), Krompachy (*1766).

Obec	Matej * 1765-1775	Ján * 1795-1806	Helena * 1792-1800
Kurimany, Harichovce	x	x	x
Iliašovce	14.2.1761 otec: Joannis matka: Susanne	x	x
Dravce, Dlhé Stráže	x	x	x
Spišský Štvrtok	x	2.3.1800 otec: Jacobi matka: Maria	x
Letanovce	x	x	x
Smižany	x	x	x
Levoča	31.1.1765 otec: Georgius matka: Anna	x	x
Spišské Vlachy	29.7.1767 otec: Joannis matka: Marina	10.8.1797 otec Mathias, matka Susana Szega	x
Markušovce	x	x	x
Hradisko	x	x	x
Spišské Podhradie	x	x	x
Spišský Hrhov, Domaňovce	x	x	x
Vydrník	x	x	x
Jánovce, Machaľovce, Čenčice	x	x	x
Betlanovce	x	x	x
Toporec	x	x	x
Kežmarok	x	x	x
Rakúsy	x	x	x
Malý Slavkov	x	x	x
Strážky	x	x	x
Holumnica, Jurské	x	x	x
Bušovce, Brutovce	x	x	x
Vojňany, Toporec	x	x	x
Vlková	x	x	x
Vrbov	x	x	x
Biskupice	x	x	x
Bijacovce, Ordzoviany	x	x	x
Vyšné Repaše	x	x	x
Pavľany	x	x	x
Poľanovce	x	x	x
Spišská Kapitula	x	x	x
Spišské Podhradie	x	x	x
Torysky	x	x	x
Vyšný Slavkov	x	x	x
Danišovce, Odorín, Jamník	x	10.7.1800 otec: Jacobus matka: Maria	x
Spišská Nová Ves	3.2.1775 Matiahm otec: Michaelis matka: Susanna	x	x
Krompachy	15.2.1766 otec: Stephanus matka: Anna	x	x

Nestačí nám však len evidencia Mateja. Je vysoko pravdepodobné, že on mal syna Jána, ktorý bol v roku 1869 ako pán domu Draveckých, jediného v Kurimanoch. A keďže aj Matej bol vedený v Kurimanoch ako jediný sedliak Dravecký v 1828, predpokladáme, že Matej bol Jánov otec. Preto sme sa sústredili na tie obce, kde sme našli aj Jána, narodeného Matejovi. A takáta dvojica sa našla len v Spišských Vlachoch!

Je Matej narodený v Spišských Vlachoch v roku 1767 náš predok?

Záznamy o narodení Mateja hovoria, že našim predkom može byť jedna z týchto osôb:

• Iliašovce, *1761
• Levoča, *1765
• Spišské Vlachy, *1767
• Spišská Nová Ves, *1775
• Krompachy, *1766

Iných Matejov Draveckých (ani Zdraveckých) narodených okolo roku 1770 matriky nepoznajú. Ďalej sme skúmali matriky v Spišských Vlachoch, lebo len tam sa Matejovi narodil syn Ján.

Hypotetický príbeh Mateja z Kurimian

V roku 1767 sa narodil Matej. V roku 1797 sa Matejovi a Zuzane sa narodil syn Ján.

Zuzana zomrela.

Potom sa Matej zosobášil so Žofiou, ktorá si do manželstva zobrala aj dcéru Helenu z predchádzajúceho vzťahu (netušíme, s akým priezviskom sa Helena narodila, ale keď sa sobášila, už mala priezvisko po Matejovi). No a s tou Žofiou sa Matej presťahoval do Kurimian, kde sa im narodil syn Jozef.

Krátko na to Žofia umiera a Matej sa po tretikrát sobáši, teraz s Máriou.

Draveczky versus Zdravetzky

Snažili sme sa podporiť túto teóriu o Matejovi. Hľadali sme záznam o úmrti Zuzany Draveckej medzi rokmi 1797 (vtedy sa narodil Ján v Spišských Vlachoch) a 1814 (vtedy sa narodil Jozef v Kurimanoch).

Jediné, čo sme našli, je záznam o úmrti Zuzany Zdraveckej, ktorá ako 30 ročná umiera v roku 1802. Mohla by to byť matka nášho Jána, ale to priezvisko je jednozačne v matrike zapísané ako “Zdraveczky”, pričom takých ľudi sa v matrike úmrti vyskytuje viacero. Zaujímavé je, že medzi umrelými v tomto období sme nenašli nikoho s priezviskom “Draveczky”. A to je ozaj podozrivé, lebo matrika ukazuje, že Draveczky sa v tom čase rodili. Tak sa zdá, že pri narodení im zapisovali priezvisko Draveczky, ale pri úmrti už Zdraveczky.

Pri prehľadávaní matriky sme natrafili na záznam o narodení chlapca Georgius Zdravetzky v roku 1800. Ale pozor, jeho otec je Mathias Zdraveczky a matka je Susanna Szegowa.

Čo to znamená?

Máme tu tieto záznamy o narodení:

• Anna Draveczky (*1790), otec: Mathia Draveczky, matka: Susanna, Szega
• Joannes Zdraveczky (*1795), otec: Matthia Zdravetskj, matka: Susana Szegovska
• Joanes Draveczky (*1797), otec: Matth Draveczky, matka: Susan Szegova
• Georgius Zdravetzky (*1800), otec: Matthia Zdravetzky, matka: Susanna Szegowa

Sú tu ale dvaja Jánovia, ktorí by sa tejto dvojici narodili. Z toho vyplýva, že prví by musel zomrieť ako dieťa a ďalšiemu synovi dali rovnaké meno (z toho, čo sme videli v matrikách, sa to stávalo často).

A skutočne, mali sme pravdu, v septembri 1796 zomiera Ján Zdravetzky vo veku 1 rok a 9 mesiacov. Znamená to, že sa narodil v januári 1795. To presne sedí so záznamom jeho narodenia.

My tých Matejov (Draveczky, Zdravetzky) spájame do jednej osoby kvôli žene Zuzane, kde predpokladáme, že ide o rovnakú osobu: Szega, Szegova, Szegowa, Szegovska.

Pre overenie tejto hypotézy sme sa pozreli na sobáše medzi Matejom a Zuzanou, aby sme preverili, aký zápis priezviska nájdeme. Ak by šlo o dva rôzne páry, tak by boli dva záznamy o sobáši. My sme však našli len jeden záznam z roku 1789, kde je uvedené meno Mathias Draveczky (36 rokov) a Susanna Szega (21).

To nás privádza k tomu, aby sme spomínaných Matejov Draveczky a Zdravetzky a Zuzany Szega či Szegowa spojili do jednej rodiny. Toto odhalenie je veľmi doležité, lebo je dôkazom, že naši pokrvní predkovia mohli byť uvádzaní v matrike aj ako Zdraveczky alebo Zdravetzky.

Vek Mateja nesedí

V predchádzajúcom texte sme schválne vyznačili vek Mateja pri jeho sobáši so Zuzanou (36 rokov). Ak mal v roku 1789 36 rokov, tak sa narodil v roku 1753, čo je veľmi vzdialené od obdobia, kam cielime narodenie „nášho Mateja“ – medzi rokmi 1770 (tento rok je vypočítaný podľa dátumu úmrtia), až 1772, čo je rok narodenia vypočítaný podľa sobášnej matriky, keď sa Matej ženil s Máriou v roku 1814). Nehovoriac o tom, že pátranie v Spišských Vlachoch sme naštartovali preto, lebo sme našli narodenie Mateja dátované do roku 1767, čo je oproti roku 1753 výrazná odchýlka. Matej narodený v roku 1753 nemohol mať v 1814 syna Jozefa, keďže by ho splodil ako 61 ročný.

Je vysoko nepravdepodobné, že sa pri sobáši Mateja a Zuzany pomýlil matrikár vo veku Mateja. Je predsa rozdiel mať 19 rokov a 36. Kde sa ale „stratil“ Matej narodený v roku 1767?

Celé bádanie po Matejovi a Jánovi narodených v Spišských Vlachoch sa tak dostalo do slepej uličky. 🙁

V decembri 2020 máme smutné sychravé počasie, ešte smutnejšie správy v médiách. Pandémiu koronavírusu sa nedarí skrotiť, emócie v telke aj na internetoch sú vybičované. Povedal som si, že tieto čierne dni prekryjem niečim príjemným – čítaním kníh. Jeden známy mi odporučil knihu Putovanie dejinami Spiša od dvojice autorov Martin Furmanik a Miroslav Števík. Práve vďaka druhému menovanému som sa k tejto knihe dostal (veľmi pekne ďakujem) a zhltol som ju za dva večere.

V knihe som sa dočítal o Sedliackom povstaní na Východnom Slovensku z roku 1831 a následných „rýchlych“ súdoch, ktoré súdili povstalcov častokrát na šibenicu či do žalárov. V knihe sa vyslovene spomína aj fakt, že toto povstanie neobišlo ani Kurimany. A to ma zaujalo. V tomto roku žil v dedine Matej Dravecký s rodinou, čo vieme z Cenzusu konaného v roku 1828. Zapojili sa aj oni do povstania? Na čej strane sporu boli?

Sedliacke povstanie v 1831

Dejepis som mal síce v škole dávno, no ozaj si nespomínam, že by sme sa o tejto udalosti v škole učili. Ide pritom o lokálnej dejiny, každý žiak v triede mal doma pra-pra-pra-pra-dedka, ktorý to mohol zažiť na vlastnej koži. Nerozumiem, prečo sa tieto udalosti v škole neučili a pochybujem, že dnes sa učia. Viem si ale predstaviť, že takéto „osobné“ dejiny by prilákali pozornosť aj pre tých, ktorým história inak veľmi nevonia.

Tak som si o Sedliackom povstaní začal študovať a musím povedať, že sám som bol prekvapený z toho, na koľko paralel s dneškom som natrafil.

Historici sa zhodujú v tom, že i keď to v spoločnosti dlho vrelo, spúšťačom vypuknutia nepokojov bola pandémia cholery, ktorá sa na naše územie dostala z Poľska (tam ju dovliekli Ruskí vojaci, ktorí prišli pomôcť potlačiť poľské povstanie). Panovníci napriek snahe nedokázali zabrániť tomu, aby sa cez severnú hranicu s Uhorskou ríšou dostal vírus cholery na naše územie. Pravdepodobne ho sem priniesli obchodníci. Keď tu už cholera zabíjala ľudí, tak vtedajší mocipáni nariadili osvedčenú liečbu:

• Karanténa, ktorá spočívala v zákaze prekračovania hraníc župy či chotárov. Ľudia mali ostať doma, nemohli chodiť na zárobky do susedných stolíc. Tým sedliaci prichádzali o aký taký príjem, s čím boli veľmi nespokojní. Ani miestna šľachta (treba odlišovať šľachtu od panovníkov a štruktúr cisárstva) nebola spokojná s tým, že sú takéto prísne opatrenia, takže bežní ľudia dostávali veľmi protichodné nariadenia, čo nedôveru ešte prehlbovalo. Nehovoriac o tom, že v krajine po slabej úrode z roku 1830 väčšina ľudí hladovala.
• Liečba „práškami“, ktoré primiešavali do vody. Nízka znalosť medicíny však spôsobovala, že častokrát sa tieto prášky primiešali v nevhodnom pomere, čo spôsobovalo ďalšie choroby. Tým vznikala nedôvera pospolitého ľudu voči inteligencii zosobnenej v učiteľoch či lekároch. Povstalci šírili konšpiráciu o trávení studní.
• Zvýšená hygiéna, čo bolo v podmienkach miest a hlavne obcí 19. storočia veľmi ťažko realizovateľná požiadavka.

Čo poviete, veľmi sa toho za posledných 200 rokov nezmenilo, keď aj dnes je liečbou na koronavírus zase len karanténa, zvýšená hygiena a vakcína (v tejto oblasti naša veda pokročila najviac, ale nedôvera voči medicíne medzi pospolitým ľudom ostala). A schopnosť ľudstva generovať konšpirácie je možno ešte väčšia ako kedysi.

Iste, poddaným sa nežilo ľahko ani bez veľkého mnžostva mŕtvych v dôsledku pandémie, keďže život na pánskom veľa radosti neprinášal, nehovoriac o značnej maďarizácii a celkovom útlaku (zaberanie pôdy, nútené vyplácanie deviatku aj desiatku, zákaz ťažiť drevo z lesa a pod). Lenže ťažké pandemické časy dopomohli k tomu, že kde-tu sa našiel odvážny sedliak, ktorý chcel veci zmeniť, neuvedomujúc si rizika pandémie.

Povstanie sa na Spiš dostalo zo Zemplína a Šariša, celkovo boli na Spiši štyri ohniská: Richnava, Bijacovce, Spišské Podhradie a Spišská Nová Ves so Smižanmi. Najdramatickejšie obdobie bola prvá polovica augusta 1831. Povstalcami boli želiari, podželiari, baníci, remeselníci ale aj zástupcovia vojska. Nasledujúca tabuľka ukazuje, ktoré obce mali aké veľké zastúpenie povstalcov:

Môžeme vidieť, že v Iliašovciach sa do povstania zapojilo 35 z celkového počtu 621 obyvateľov (6%), v Harichovciach to bolo 4% a v Smižanoch 5% obyvateľov. Východoslovenské roľnícke cholerové povstanie patrí k najväčším prejavom odporu proti feudálnemu zriadeniu.

V ďalšom texte sa budem venovať už iba udalostiam súvisiacim s Kurimianami.

Kurimany a Sedliacke povstanie 1831

Bežne dostupné pramene na internete nešpecifikujú detaily povstania spojené s Kurimianami. Mojou snahou bolo zistiť, či a ako sa do neho zapojili naši predkovia, preto som musel siahnuť po zdroji, ktorý mi odporučil onen známy z úvodu článku (Marián, ďakujem). V roku 1953 vyšla publikácia Sedliacke povstanie na Východnom Slovensku v roku 1831, ktorej autorom je Daniel Rapant. Ide o veľmi obsiahle dielo, kde v prvej časti sumarizuje samotné dejiny povstania vrátane jeho potlačenia. V ďalších častiach autor prináša prepis súdnych sporov a rozhodnutí, ale aj korenšpodenciu medzi miestnou správou a vojskom a pod.

Ako som spomínal, Kurimany sa do diania dostali cez Iliašovce a tie zase cez Smižany. 11. augusta 1831 v Smižanoch napadli povstalci zdravotníckeho komisára Mateja Vitkovského, ktorého podozrievali z trávičstva studní. Grófsky úradnik Ján Koltzunay povstalcov upokojil práve včas, aby Vitkovského neumučili k smrti. Keď sa však povstalci v krčme dozvedeli, že Vitkovského odváža do Levoče, spravili poplach a úbohého zdravotníka dobili na smrť. Preto sa Koltzunay rozhodol utiecť do Iliašoviec. Na jeho smolu ho vzbúrenci dobehli a na smrť umlátili. Oheň povstania tak zbĺkol aj v Iliašovciach, ktorého hlavnými postavami boli Martin Bednárik, Martin Strauch a Jakub Neuwirth. Kniha podáva celé znenie výpovede Iliašovského učiteľa/správcu školy Hortulanyho, čo je zaujímavé čítanie, ktoré vás vtiahne do diania:

„Vzali mne s tu prisahu ku p. perceptorovi, šol som zozatku, ale pri mne šli nektere, nenašli p. perceptora doma. Pani im povedala, že je nedoma. Jako to počuli, razem mamrotali: „skryl se“, ale nato naštesti Kurimiančane prišli a povedeli, že do Levoči videli pojst.“

Jakub Hortulany, správca školy v Iliašovciach, 1831

Samozrejme, zaujímalo ma, ktorí to obyvatelia Kurimian sa do pletky zapojili. Tak som čítal výpovede svedkov ďalej.

Čítanie autentických výpovedí poodhaľuje aj spôsob reči pospolitého ľudu. Prirodzene, rozprávali nárečím, no zaujalo ma, ako bez okolkov aj pri oficiálnom súdnom pojednávaní používali vulgarizmy. Aspoň tak teda vnímame niektoré slová dnes, viď príklad:

K výpovedi sa dostal aj šiesty svedok, Ján Minich, 43 ročný dráb (hajdo dominalis). Ten na konci svojej reči spomína aj nášho priameho predka, Jána Draveckého.

„Potom som ušiel, ako aj hajdúch Matej Giľak, ktorého nasledovali Juraj Strauch a sluhovia obuvník Jozef Jochman, Martin, syn Martina Minicha a iní, ba aj Kurimianci, z ktorých som poznal Jána Draveckého.“

Preklad výpovede svedka, Jána Minicha

V roku 1831 bol v Kurimanoch len jeden dom, v ktorom žili Draveckí, preto sme si istí, že Matejov syn Ján (*1799) je práve spomínaná osoba v tejto výpovedi.

Aj siedmy svedok, Matej Giľak, 41 ročný dráb spomína nášho Jána.

„Videl som z okna manželky vyberača daní, ako na opačnej strane ukrutne bičujú arendátora. Nevidel som však, kto to bol. Potom som ušiel a po mne ušli a nasledovali ma, z ktorých som poznal Martina Minicha, syna Martina, Pavla Bzocha, Martina Straucha a Jána Draveckého z Kuriman. Ušiel som až do Levoče a oznámil som, čo sa stalo vyberačovi daní.“

Preklad výpovede svedka, Mateja Giľaka

Ján Dravecký bol ako roľník určite zvedavý, čo sa deje, lebo udalosti mali vplyv aj na jeho gazdovstvo. Nejak sa dopočul o vzbure v Iliašovciach, kde sa priplietol a bol ich očitým svedkom. Zo svedectva vyplýva, že sa aktívne do povstania nezapojil, skôr bol ich pozorovateľom a keď išlo do tuhého, radšej volil útek.

Rozsudok nad povstalcami v Iliašovciach

Daniel Rapant vo svojej knihe uvádza aj to, aké tresty hlavní aktéri dostali. Nespomínajú sa žiadne tresty pre Kurimiančanov, ale odsúdené boli hlavné postavy vzbury v Iliašovciach: Bednarik, Strauch, Neuwirth. Štatariálny (rýchly) súd ich odsúdil na smrť povrazom. Niektorých ďalších, vrátane richtára Michala Rusnaka, ktorému sa pripisuje hlavná vina, že svojim nerozumným počínaním vzburu vlastne vyvolal, odkázal na riadny súd. Ostatných potrestal telesnými trestami na mieste. Smrtelné rozsudky, vyložené odsúdeným v ich reči, boli vykonané za prítomnosti celej obce ešte v ten istý deň.

Za zmienku stojí ešte poznámka o tom, že tresty boli ešte prísnejšie a to z toho dôvodu, že v obci v tej dobe neboli nijaké príznaky cholery zaznamenané a že nájomca panstva poskytol značnú pomoc hladujúcim obyvateľom Iliašoviec.

Potlačenie povstania

Počas vzbúr viaceré obce odmietali vykonávať panskú robotu. Preto o pomoc palatína žiada aj hlavný župan stolice gróf Karol Csáky. Cieľom vedenia stolice bolo zakročiť čo najrýchlejšie a najtvrdšie, na čo slúžili práve spomínané štatariálne súdy. Ich úlohou bolo čo najskôr potrestať hlavných povstalcov a zastrašiť tak ostatných potenciálnych sympatizantov.

Tieto súdy prebiehali už 17. augusta 1831, teda len deň-dva po vypätých udalostiach v Iliašovciach. Pramene uvádzajú aj to, že rýchle súdy hrozili akousi pomstou šľachty voči poddaným, preto bol vyslaný dvorský komisár barón Eotvos, aby sa s rozsudkami nepreháňalo a čo sa dalo vyriešiť riadnym súdom, aby sa tak aj vyriešilo. 4. novembra 1831 dal barón Eotvos rozkaz, aby sa už žiadne štatariálne súdy nekonali.

Do 8. novembra 1831, kedy panovník vydal zákaz ďalšieho trestania smrťou, bolo popravených na šibeniciach 119 povstalcov. Počet popravených sa stal neúmerne vysoký k počtu obetí povstania, ktorých bolo 24. Okolo 4000 poddaných, medzi nimi aj viaceré ženy a deti boli odsúdené k telesným trestom hlavne palicovaním a do žalárov.

Vieme však, že štatariálne súdy často porušovali svoje vlastné pravidlá, boli kruté, často sa rozsudky diali na viditeľných miestach pred poddanými, aby odpor čo najrýchlejšie ustal. Napríklad jednu šibenicu postavili medzi Smižanmi a Iliašovcami na kopci, ktorý sa dnes nazýva Šibeň.

Počas nepokojného leta a jesene v roku 1831 zahynulo na choleru na Spiši 5500 ľudí. Treba si uvedomiť, že v tom čase už mesto s 1000 obyvateľmi bolo v našich podmienkach veľkomestom, takže dosah cholery na úmrtnosť obyvateľstva bol nesmierny.

Faktom však je, že sociálna ani hospodártska situácia pospolitého ľudu sa povstaním nezmenila. Poddaní však ukázali, že majú odhodlanie brániť sa neprávostiam. A možno aj tieto udalosti dopomohli k tomu, že v meruôsmom roku sa rozohnilo oveľa väčšie Slovenské povstanie.

---

Poďakovanie

Tento článok by nevznikol bez pomoci viacerých ľudí. Ďakujem Mariánovi Babirátovi za rady, kde hľadať informácie, Miroslavovi Števíkovi za darovanie knihy Putovanie dejinami Spiša a Kataríne Karabovej za preklad latinských textov do slovenčiny.

Použitá literatúra

Daniel Rapant, Sedliacke povstanie na Východnom Slovensku v roku 1831, vydanie v roku 1953

Zuzana Fedorová, Východoslovenské roľnícke povstanie na Spiši v roku 1831, ročníková práca, 2001/2002

Agnesa Žifčáková, Východoslovenské roľnícke povstanie v roku 1831, článok zverejnený v denníku KORZÁR SME, 17. okt. 2001

Jedným zo základných dokumentov pri bádaní o rodokmeni, sú sčítania ľudu, iným slovom cenzus. V predošlom článku sme si rozobrali život Draveckých z Kurimian podľa toho, čo o nich bolo zaznamenané v cenzuse z roku 1869, v tomto článku sa sústredíme na našich o dve generácie starších predkov. Základom nám bude sčítanie ľudu v roku 1828.

Dianie v roku 1828

V tomto roku sa narodil Jules Verne, ale aj Pavol Dobšinský. Svet sa rozlúčil s hudobným skladateľom Franzom Schubertom. V ďalekej Amerike sa stal prezidentom Andrew Jackson ako prvý prezident z južanských štátov. A Rusko vyhlásilo vojnu Turecku. Čo sa však dialo na našom území?

V Uhorsku vládol František I. Habsburský a Kurimany si v tomto roku pripomínali 530. výročie od prvej písomnej zmienky. No o žiadnej slávnosti pri tejto príležitosti sme sa nedočítali. Vlastne, silno pochybujeme, že to bola vôbec téma medzi miestnymi obyvateľmi. Obyvatelia Kurimian boli do jedného roľníci, starali sa o svoje či pánske pozemky. Chovali dobytok, aby mali ako obhospodáriť polia. To všetko preto, aby sa vedeli ustravovať a aj platiť desiatok pánovi. Medzi ľuďmi to začalo vrieť, nespokojnosť s postavením v spoločnosti bola čoraz väčšia. Napätie vypuklo v roku 1831 pri roľníckom povstaní, ku ktorému taktiež dopomohla epidémia cholery.

V roku 1828 je v Kurimanoch jedna usadlosť patriaca Draveckým

Cenzus z roku 1828 sa opäť zameral len na hlavy rodín a súpis majetku. Našťastie, aj v tomto prípade sa dá spoľahnúť na stránku Familysearch.org, kde sme záznamy z Kurimian našli. Hlavou rodiny je Matej Dravecký a keďže je uvedený v kolónke daňovník vo veku 18-60 rokov, dá sa dedukovať, že Matej sa nenarodil skôr ako v roku 1768. Náš predpoklad, že sa narodil v roku 1770, ako vychádza zo záznamu o jeho úmrti, može byť teda správny. Sčítací hárok hovorí o tom, že v domácnosti žijú 2 dospelé osoby vo veku 18-60 rokov. Tlačivo ešte uvádza, že v domácnosti je jeden človek vedený ako roľník. Ako tomu porozumieť?

Podľa Geni.sk sa záznam má čítať tak, že z dvoch osôb v domácnosti je 1 roľník. Z toho vypýva, že sa tým myslí Matej. Je preto záhada, prečo je kolónka počet synov (filii) prázdna.

S istotou vieme, že v Kurimanoch žil Ján Dravecký, ktorému sa v roku 1831 narodil syn Ján. Rovnako máme záznam z roku 1829 o sobáši Jána Draveckého a Kataríny Hudak, obaja mali v čase sobáša 24 rokov. V roku 1828 mal tento Ján okolo 23 rokov. Nevedno, prečo sa v záznamoch v kolónke syn neuvádza.

Matej mal aj dcéru Helenu, narodenú v roku 1795. Vieme o nej, že v roku 1823 mala svadbu s Michalom Cehulom. V čase cenzusu teda už bývala u manžela a preto v sčítacích hárkoch o nej nie je zmienka.

Ešte vieme, že v roku 1814 sa v Kurimanoch narodil Jozef Dravecký, ktorého otec je Matej a matka je Žofia. V roku 1828 mal Jozef len 14 rokov, takže census ho nezaznamenal.

Jozefov matka zomrela v roku 1814 a vieme, že Matej sa v tom istom roku zosobášil s Máriou. Je teda dosť možné, že druhá osoba zaznamenaná v hárku je práve ona. Viac o tejto rodine, prvej v Kurimanoch, píšeme v článku Prví Draveckí v Kurimanoch prišli medzi rokmi 1771 a 1814.

Majetky

Sčítaci hárok ukazuje, že Matej Dravecký vlastnil jeden dom podliehajúci súpisu. Ďalej sa dozvedáme, že tento roľník sa staral o 44 a 1/3 pôdy pre obilie (nateraz nám nie je známe, v akých jednotkách to je uvádzané). Zo všetkých sedliakov mal Matej najmenšiu plochu lúky (vlastnej alebo panskej, o ktorú sa staral). Kým všetci ostatní roľníci jej majú 4/8, Matejovi pripadá 2/8.

Nasledujúce strany sčítacieho hárku hovoria o tom, že Matej vlastnil jednu kravu a 2 ťažné (jazdecké) kone staršie ako 3 roky. Z malých domácich zvierat mal na dvore jednu viac ako jednoročnú ošípanú.

Za samotným súpisom nasledujú stránky s uvedením richtára a prísažných, ktorí poskytovali niektoré údaje o obci, sumár údajov, poznámky o situácii v obci a na záver nájdeme podpisy a odtlačky pečatných prsteňov úradníkov.

Kurimiansky cenzus 1828 bol vyhotovený za prítomnosti richtára Jána Falku, prísažného Mateja Polláka a roľníkov Martina Hradiského, Mateja Draveckého a Michala Černeckého. Spomínaní roľníci predstavovali „starších“ z obce, ktorí svedčili pri tomto cenze, požívali teda istú dôveru. Matej nepatril medzi majetných (podľa súpisu mal málo lúk, málo domácich zvierat). Podľa čísla záznamu v hárku býval v poslednej usadlosti obce, čo naznačuje, že sa prisťahoval do dediny ako posledný z roľníkov. Napriek tomu mal medzi obyvateľmi takú dôveru, že ho prizvali ako svedka tohto súpisu.

Vieme, že Matej Dravecký, narodený v roku 1770, bol prvým Draveckým v Kurimanoch. Patril medzi roľníkov, ako všetci obyvatelia malej dediny. Ako môžeme vidieť podľa cenzusu z roku 1869, gazdoval so svojimi potomkami dobre, lebo jeho majetok sa rozrástol. Ale o tom sa už dočítate v článku Ako žili naši priami predkovia na konci 19. storočia?

Naše bádanie rodiny Draveckých z Kurimian pokračuje. Chceme zistiť, kedy sa do obce dostali naši prví predkovia a odkiaľ prišli. Lebo isté je, že Draveckí nepatrili k prvým usadníkom obce. Ako to vieme? Indícii je viacero.

Cenzus 1715

V roku 1715 sa konal v Uhorsku cenzus, ktorého cieľom bolo spísať všetkých daňovníkov, čo malo byť podkladom pre výber vojenskej dane (contributionale). Na stránke cisarik.com existuje záznam z obce Kurimany:

Ako vidieť, Draveckí medzi obyvateľmi nefigurujú, no v dedine sa nachádza tradičné priezvisko „Polyák“, potom menej známe priezviská Slimko, Honz, Balczer, Marczinko a ďalšie. Podľa cenzusu mali Kurimany v tom čase 12 usadlostí.

Faktom je, že tento cenzus zahŕňa len poplatníkov dane, do čoho nie sú zarátaní šľachtici a úplna chudoba bez majetkov. Pikoškou je, že v celom Uhorskom zozname sa meno Dravecký nachádza len 3x, pričom 1x kdesi v Nemecku a na Spiši 2x, v oboch prípadoch v Levoči (Christophorus Draveczky, Susanna Draveczky).

Takže buď náš rod pochádza zo šľachty alebo z chudoby 😊. Aj keby to bolo atraktívne, mať predkov šľachticov, prikláňame sa k druhej možnosti.

Tereziánsky urbár z roku 1767 stále bez Draveckých

V rokoch 1767-1775 sa v Uhorsku konal Tereziánsky súpis majetkov, ktorý nariadila Mária Terézia. Našťastie, aj z tohto súpisu sa dajú dohľadať záznamy, konkrétne na stránke Familysearch.org. Ani v tomto čase v Kurimanoch nežili Draveckí, no objavujú sa tu už známe Kurimianske priezviská Pollák, Frankovič, Nalepa, Broško a pod. Zaujímavosťou je, že v dedine žije len jeden luterán – Fábry.
 
Tento súpis naznačuje, že v dedine je 9 usadlostí. Kurimany sú oproti susedným Iliašovciam s vyše 40 domami, ďalšími chatrčami a rozľahlým kaštieľom maličká dedinka.

• 

• 

V dedine žijú aj želiari (inquilinus), čo sú hospodári, ktorých pozemok nedosahoval 1/8 usadlosti a podželiari (subinquilinus), čo sú nádenníci, ľudia bez pozemkov. Nikde medzi nimi sa v roku 1771 Draveckí nenachádzajú.

Matrika narodených z Kurimian je do roku 1814 bez Draveckých

Prebádali sme matriku krstov z obdobia 1789-1892 a do roku 1814 sa podľa nej v dedine Kurimany nenarodil žiadny človek s priezviskom Dravecký. Prvým rodákom z Kurimian s priezviskom Dravecký je Jozef (*1814). Jeho rodičmi boli Matej a Žofia.

Prirodzene sa naše pátranie zameralo na to, odkiaľ je Matej (o jeho manželke Žofii nevieme ani rodné priezvisko, takže tam je pátranie takmer nemožné). Matej so Žofiou mali aj ďalšie deti: najstaršia Helena, prostredný Ján a najmladší spomínaný Jozef.

Tu musíme priznať, že neexistuje priamy dôkaz toho, že Ján a Helena sú deťmi Mateja a Žofie. V rodokmeni sme ich dali dokopy len preto, lebo vieme, že v tomto období žili v Kurimanoch Draveckí len v jednom dome a preto je vysoká pravdepodobnosť, že sú pokrvná rodina.

Existujú záznamy o tom, že Ján mal v Kurimanoch sobáš v roku 1829, podľa matriky mal vtedy 24 rokov.

Z toho vyplýva, že sa narodil v roku 1805. No podľa Cenzusu z roku 1869 sa narodil v roku 1799.

Do tretice, existuje záznam z matriky úmrtí, podľa ktorého v roku 1872 ako 74 ročný zomrel Ján Dravecký (príčina úmrtia je marasmus sinilis, takže prirodzená smrť na chradnutie, slabnutie starobou). To by znamenalo, že sa narodil v roku 1798.

Sme si na 99% istí, že sa jedná o tú istú osobu, ale matriky majú nepresné záznamy. A preto je aj dosť náročné zistiť, kde sa tento Ján narodil. A teda, odkiaľ pochádza jeho otec Matej.

Kurimianska matrika sobášov obsahuje záznam o sobáši Heleny s Michalom Cehulom, ktorý sa konal v 1823. Helena mala 28 rokov, takže sa narodila v roku 1795. Takýto záznam o narodení Heleny v Kurimanoch neexistuje, takže aj ona sa narodila niekde, kde žil Matej s manželkou Žofiou a synom Jánom.

Ešte dodávame, že záznamy udalostí krstov, sobášov a pohrebov v Kurimianoch sú uvádzané vo farnosti Harichovce, a to od roku 1789. Bádaním sme zistili, že staršie záznamy sa nachádzajú v matrike pod Smižanami, filiálkou Iliašovce. Tie majú svoje záznamy z dávnejšej minulosti, už od roku 1744. Kde sú záznamy pre Kurimany spred tohto obdobia, zatiaľ nevieme.

Stopa vedie do Iliašoviec

Dedina za „kirou“ a kopcom, čo by kameňom dohodil od Kurimian. Prirodzená spádová oblasť ešte viac vtedy ako dnes. (V súčasnosti prechádza medzi Kurimianami a Iliašovcami hranica medzi Novoveským a Levočským okresom, a teda aj medzi Prešovským a Košickým krajom).

Iliašovce boli v 18. storočí významná obec, so sídlom grófa Csákyho. Ako vieme, v roku 1773 dal nad dedinou postaviť letohrádok Sans Souci, čo napovedá, že mestečko žilo čulým spoločenským životom. Bývať v tom čase v Iliašovciach znamenalo byť tak trochu v centre diania. Žeby sa sem presťahovali aj Levočania z cenzusu 1715? Nie je to vylúčené, ale nemáme na to žiadny dôkaz.

Študovali sme matriky krstov, sobášov a úmrtí v Iliašovciach, zamerali sme sa na narodenie Mateja okolo roku 1770, Jána okolo roku 1798-1805 a Heleny z roku 1795.

Dobrá správa je, že Iliašovská matrika z tohto obdobia pozná meno Dravecký. Napríklad už v roku 1747 sa Zuzane a Jánovi Draveckým narodila dcéra Zuzana. Tým istým rodičom sa narodilo v roku 1756 ďalšie dievča, Anna. A pozor, týmto rodičom sa narodil aj syn Matej!

Zlá správa je, že dátum narodenia Mateja je 14.2.1761, čo je o 9 rokov skôr ako sme očakávali. A preto si netrúfame tohto Mateja považovať za nášho predka.

Iliašovská matrika krstov odhalila ešete ďalšie deti Jána a Zuzany: Žofia (1766), Jakub (1767).

Poznámka: Veľmi prekvapivé však je zistenie, že Tereziánsky urbár (z roku 1771) v Iliašovciach neuvádza meno Dravecký, čo si nevieme vysvetliť, lebo matrika z rokov 1767 eviduje narodenia detí s týmto priezviskom a teda jedna rodina Draveckých v Iliašovciach žila. Urbár sa konal v roku 1771, čo je práve v čase, kedy vidíme „hluché obdobie“ v matrike narodených. Žeby sa Draveckí odtiaľ odsťahovali a prišli až v roku 1801 pred narodením Kataríny?

Pokračovali sme listovaním matriky a prechádzali rok po roku. Dlhých 34 rokov (jedna generácia) sa v Iliašovciach Draveckí nenarodili, až v roku 1801 máme záznam o narodení Kataríny, pričom otcom je Jakub a mamou Žofia. Tu môže ísť o toho Jakuba, ktorý sa narodil pred 34 rokmi Jánovi a Zuzane.

Jakub so Žofiou majú ešte syna Michala, narodeného v roku 1806.

A potom nič. Meno Dravecký sa v Iliašovskej matrike už nevyskytuje. Títo Iliašovskí Draveckí sa niekam presťahovali a podľa mien to nevyzerá na Kurimany, lebo v Iliašovciach neevidujeme žiadnu Helenu a Matej sa narodil podozrivo skoro. Rovnako sa v Kurimanoch dokázateľne nenachádzajú mená ako Michal, Katarína či Jakub Draveckí. Ak by sa náš Matej narodil skutočne v roku 1761, pri narodení jeho syna Jozefa, na čo máme záznam v matrike, by mal 53 rokov. A to je ozaj veľa. Máme záznam z Kurimianskej matriky úmrtí o Matejovej žene Žofii, ktorá pri pôrode syna Jozefa zmiera.

Má pritom 48 rokov, čo je na rodičku nielen v tých časoch ozaj požehnaný vek.  

A matrika sobášov nám prezrádza, že Matej Dravecký z Kurimian sa v roku 1814, teda v tom istom roku, ako sa narodil Jozef a umrela Žofia, oženil s Máriou (priezvisko nevieme vylúštiť). Mária je z Iliašoviec. Tento fakt napovedá, že medzi Kurimiančanmi a Iliašovianmi sa svadby diali.

Pri tomto sobáši mal Matej 42 rokov, čo korenšponduje s jeho narodením v roku 1772. Pán v zrelom veku s novorodencom potreboval ženskú ruku do domácnosti, preto celkom sedí, že sa so sobášom poponáhľal. Žofia zomrela v marci, sobáš sa konal v októbri 1814.

Je dôležité podotknúť, že napriek rozporuplným výpočtom o roku narodenia Mateja Draveckého, sme si istí, že ide o tú istú osobu. Kľúčovým faktom je, že sa vždy uvádza v súvislosti s Kurimianami. A podľa sčítania ľudu z rokov 1828 a 1869 bola v Kurimanoch vždy len jedna usadlosť, v ktorej žili Draveckí.

Treba hľadať v iných dedinách

Napriek veľkej námahe, po prebdených večeroch a nociach sme sa s našim pátraním nedostali ďalej. Stále nevieme, odkiaľ pochádza náš Matej. Nevieme, kde sa narodil Ján (1798) a Helena (1795). Nemáme záznam o svadbe Mateja a Žofie, no vieme, že v Kurimanoch ani v Iliašovciach to nebolo. Je teda pravdepodobné, že ich svadba sa konala v bydlisku Žofie. Žiaľ, nevieme, ako sa volala, takže aj tu sme na bode mrazu.

V tomto momemte vidíme cestu v pátraní po tom, v ktorých dedinách v okoli Kurimian ešte žili Draveckí (nie šľachtici), čo sa dá zistiť z cenzusov. A budeme pátrať po narodení Mateja (okolo roku 1770), Jána (okolo roku 1798) a Heleny (okolo roku (1795). Budeme hľadať sobáš Mateja a Žofie pred rokom 1798.

Držte palce 😊.

Každý štát zdaňuje svoje obyvateľstvo, lebo potrebuje z niečoho platiť svoje výdavky. Či už ide o vojsko, školstvo, armádu úradníkov a pod. Nebolo tomu inak ani v dávnych časoch, keď sa z toho, čo štát vybral od svojich obyvateľov, míňalo na radovánky „tých hore“. Aký taký poriadok pri výbere daní sa pokúšal nastoliť cisár Jozef II., keď rozhodol o vôbec prvom sčítaní obyvateľstva v monarchii, ktoré sa konalo v rokoch 1778-1785. Mal plán, že zmapuje skutočne všetkých, od šľachty po posledného poddaného. A to sa urodzeným pánom a paniam nepáčilo, veď čo sa do nich má čo cisár starať. To malo za dôsledok, že toto sčítanie ľudu bolo fiasko. Sčítacie hárky sa zničili a zachovali sa len súhrnné štatistické výsledky. Ako pozitívum sa ale ukázalo, že od tohto momentu existovali očíslované domy v obciach, pekne od jedného kraja obce po druhý.

Po takmer sedemdesiatich rokoch od tohto nepodarku sa Uhorským kráľom stal František Jozef I. Tomu sa podarilo zákonom z marca 1869 stanoviť, že posledný deň roka 1869 sa uskutoční sčítanie ľudu, nazývané aj Cenzus 1869.

Do sčítacích hárkov sa zapisovali informácie o každom dome, kto v ňom žil, vrátane služobníctva, s uvedením roku narodenia všetkých osôb, vzájomné vzťahy medzi bývajúcimi, aké mali zamestnanie, koľko izieb mal dom, aké hospodárske budovy patrili domu a pod. Podrobnosti o tomto cenzuse sa dočítate na stránkach Geni.sk.

Záznamy z Kurimian

Sčítanie ľudu v Kurimanoch sa podľa zápisu sčítacích komisárov konalo 3. januára 1870. K dokumentu som sa dostal cez stránku Familysearch.org, kde sú naskenované hárky z väčšej časti dnešného Slovenska.

Kurimany mali v tom čase 24 domov, vychádzajúc z toho, pre koľko domov existujú hárky. No posledný záznam je tam ešte o dome bez číselného označenia s poznámkou „Cigány“, čo môže znamenať, že šlo o akúsi cigánsku chatrč bez očíslovania.

Kurimany č. 9 – dom našich predkov

Už z matrík je známe, že Draveckí žili v dome č. 9 a toto sčítanie ľudu to potvrdzuje. Navyše vieme, že v celých Kurimanoch v tom čase žili Draveckí len v tomto jednom dome. Za hlavu rodiny je označený Ján Dravecky, a v celom dome podľa záznamu bývalo 10 ľudí.

Treba ale dodať, že od tých čias sa číslovanie domov menilo a „dnešná deviatka“ je úplne iný dom ako obydlie našich predkov. V dome teda žili:

• Ján (* 1799), neskoršie bádanie ukázalo, že rok narodenia je 1798
• Katarína, Jánova žena (*1805), neskoršie pátranie ukazuje na rok narodenia 1803
  • ich syn Ján (* 1834) a jeho žena Mária (*1836)
    • Martin, ich syn (*1866)
    • Ján , ich syn (*1864)
    • Ján (*1863)
  • ich syn Valentín (*1841)
    • jeho syn Martin (*1869)
• Ján (*1854)

Najstarší Ján je vedený ako gazda, majiteľ domu a pozemku. Jeho synovia Ján a Valentín sú vedení ako „roľníci na otcovom pozemku“, ženy evidujú ako „osoby v domácnosti“. Asi nešlo o najbohatšiu rodinu v okolí, no úplní chudáci to neboli, keďže si mohli dovoliť zamestnať sluhu (to je ten posledný Ján vo vyššie uvedenom zozname), ktorý ako jediný je uvedený ako „cudzinec“, čiže nie domáci. Záhadou je však Ján narodený v roku 1863, ktorý je podľa tohto dokumentu vedený ako Máriine dieťa. Nedáva to však zmysel, keďže v rodine už jeden o rok starší Ján je. Možno ide o potomka z predchádzajúceho vzťahu, no pomenovať ďalšie dieťa rovnako je nepravdepodobné.

Všetci prítomní žili v dobrom duševnom zdraví, keďže kolónka, kam sa mali zapisovať duševne chorí, ostala prázdna.

Celý dom slúžil len na bývanie (nebol tam napríklad obchod), obývaná nehnuteľnosť pozostávala z jednej izby, komory a kuchyne. Medzi hospodárskymi stavbami sú evidované dve maštale a humno. V maštali naši predkovia v tom čase chovali jednu kobylu, troch vyrezancov (ide asi o vykastrované kone), dve uhorské teľatá a dve kravy miešanej fajty. Na hospodárstve sa ešte pásli štyri ovce a štyri ošípané. Celkom slušné gazdovstvo.

Sčítací hárok je podpísaný komisárom, a aj podpis domáceho pána je prevedený rovnakým písmom, pri ktorom je načmáraný krížik. Z toho sa dá dedukovať, naši predkovia nevedeli písať.

Kde sú ostatní členovia rodiny?

V rodokmeni môžeme vidieť, že Ján s Katarínou mali okrem Jána a Valenta, ktorí s nimi bývali, aj syna Jakuba (*1837), dcéry Annu (*1846), Júliu (*1843), Žofiu (*1839), Katarínu (*1834) a Máriu (*1833). O Kataríne a Márii vieme, že v čase, keď komisár chodil po domoch, už boli, veríme že šťastne, vydaté a žili u svojich manželov. Prečo v sčítacom hárku nie sú poznačené ďalšie štyri deti, nevedno. Dokonca tam nie je započítaná ani Valentova manželka Mária, pričom ich čerstvo narodený syn Martin (mal v tom čase len niečo vyše dvoch mesiacov) poznačený je. Môžeme si len domýšľať, prečo tomu tak je. Možno, ak by bolo priznané väčšie množstvo obyvateľov domu, museli by odvádzať viac daní – ale to už sú špekulácie.

 

S pánom Doc. PhDr. Ivanom Chalupeckým sme sa stretli v príjemnej reštaurácii v centre zasneženej Levoče. Vyše dvoch hodín sme sa živo rozprávali o dejinách, šľachte, archívnictve…. Tieto témy mali jedného spoločného menovateľa – priezvisko Dravec(z)ký.

1. Ako ste sa dostali k štúdiu dejín?

Dlho som pracoval ako robotník, ale našťastie sa uvoľnilo miesto v Levočskom archíve. Nastúpil som tam. Žiadosť na vysokú školu – odbor chémia – som si podal, s podmienkou, že budem môcť študovať popri práci v archíve Ako zamestnanca ma prehovorili, aby som namiesto chémie šiel študovať archívnictvo, čo sa napokon aj stalo. K histórii som sa teda dostal náhodou a zostalo mi to až doteraz.

2. Pri skúmaní histórie nášho rodu sme sa dočítali, že Draveczky patrili medzi šľachtu. Akým jazykom doma komunikoval prvý Draveczky – Melichar Tluk a jeho potomkovia?

Úradným jazykom bola latinčina, ale ľudia komunikovali aj po slovensky, v mestách po nemecky. Nebolo výnimkou, že aj maďarská šľachta so svojimi poddanými hovorila vtedajším slovenským nárečím. Ženy trávili veľa času v kuchyni a ak chceli rozumieť svojim kuchárkam a slúžkam, museli vedieť aj po slovensky.

3. Viacerí Draveckí boli vojaci. Bolo „povinnosťou“ toto povolanie dediť?

Samotné povolanie sa nededilo, ale dedil sa šľachtický titul, ktorý mohli v súvislosti s vojnovými zásluhami získať. Je to skôr náhoda, že veľa Draveczkých slúžilo v armáde.

4. V dokumentoch sme našli rôzne priezviská, ktoré znejú rovnako alebo veľmi podobne tomu nášmu: Dravetzky, Draveczkij, Zdraveczky. Myslíte si, že ide o jeden rod? Kedy a ako sa mohli priezviska skomoliť?

Tieto priezviská majú zjavne jeden základ, , ide len o rôzne spôsoby písania. Priezviská písali nemeckým, maďarským alebo slovenským pravopisom. Ak bol farár napr. Maďar, napísal priezvisko do matriky maďarským prepisom, ak bol Rusín, z Draveczky sa stal Draveckij. Kto ako počul, tak napísal.

5. Bolo tomu tak aj v prípade zmeny priezviska Draveczky na Dravecký?

Ako som spomínal, ide len o prepis mena. Keď mal slovenský farár napísať priezvisko Draveczky, napísal ho ako Dravecký. Je ťažké povedať, kedy sa tak stalo, ale štúdiom materiálov v archívoch by sa dalo dopátrať, odkedy sa slovenský prepis priezviska začína vyskytovať vo väčšom počte. Vo všeobecnosti sa priezviská po slovensky začali písať od roku 1918 na radný príkaz matričného úradu.

6. Spišský erb obsahuje ľaliu – symbol rodiny Draveczkých. Ako vznikol erb Spišskej župy?

V 16. storočí bol tlak, aby aj župy mali svoje erby. Pôvodne sa pečatilo tak, že pod dokument podžupan odtlačil svoju pečať a vedľa jeho pečate pridali tú svoju všetci slúžni, listiny tak mali aj 4-5 pečatí. V tom období si niektoré župy navrhli svoje erby, ktoré podliehali schváleniu panovníka. Zástupcovia Spišskej župy sa dohodli na spôsobe pečatenia: podžupan a traja slúžni. Na jeden štít sa tak dostali pečate rodín Thurzó (v tom čase pravdepodobne podžupan), Korotnoky, Berzeviczy a Draveczký – všetci boli slúžnymi. To znamená, že koncom 16. storočia bol v Spišskej župe slúžnym jeden z Draveczkých . V čase, v ktorom vznikal Spišský erb, Ján III. Draveczký (1575) pôsobil na Spiši vo významnej funkcii.. Keďže nebol županom ( bol ním Thurzó), bol s najväčšou pravdepodobnosťou slúžnym. Vo svojom erbe mal ľalie, ktoré sa dostali na erb Spišskej župy.

7. Spomínali ste rôzne župné funkcie z tohto obdobia. Mohli by ste nám ich priblížiť?

Najvyššia funkcia v župe bol župan, ktorého menoval panovník. Išlo skôr o reprezentatívnu funkciu, ktorá sa v Uhorsku dedila. On sa nestaral do bežného života obyvateľov, ani tu nemusel žiť. Len tri rody si odovzdávali túto funkciu: Zápoľskí, Thurzóovci a Csákyovci.

Župu v skutočnosti viedol volený podžupan. Zvolával župné zhromaždenia, predsedal župnému súdu. Niekedy boli aj dvaja. Podžupan mal právomoc nad všetkými dedinami, nie však nad mestami. V Spišskej župe bolo aj mesto Levoča, župe však nepodliehalo, bolo samostatným municipiom. Podžupanovi podliehali slúžni. Boli to v našom ponímaní šéfovia okresov. Assesor bol prísediaci župného súdu.

8. V levočskom múzeu sa nachádza obraz Imricha Draveczkého, ktorý bol assesorom župnej stolice v roku 1731. Je možné, že pracoval aj ako „funkcionár“ v meste Levoča?

Treba rozlišovať šľachtica od mešťana. V župných orgánoch pracovali šľachtici, v mestských mešťania. Šľachtic v meste nevlastnil žiadny majetok, mohol si ho len prenajať. V Uhorsku boli šľachtici oslobodení od platenia dane, tým pádom mestu neprinášali žiadne peniaze, mesto preto šľachticom nedovoľovalo vlastniť majetok. Z tohto dôvodu všetci šľachtici v Uhorsku mali kúrie a kaštiele na dedinách (napríklad Hrhov, Markušovce, Vojňany a pod.).

9. Vieme o tom, že niektorí Draveczkí boli šľachtici, no my šľachtici nie sme (teda aspoň o tom nevieme). Čo sa muselo stať, aby rodina prišla o šľachtický titul, keďže ten sa dedí?

Áno, Draveczkí patrili medzi šľachtu, aj záznamy dokazujú, že vytvárali manželstvá s príslušníkmi šľachtických rodín ako Berzeviczi, Okolicsány či Péchy. Na druhej strane sú záznamy, že sa sobášili aj s mešťanskými rodinami ako Popst, čo bola významná mešťanská rodina v Levoči. Niektorí Draveczkí boli mešťania, iní šľachtici.

Šľachtic nemohol stratiť šľachtický titul len tak. Šľachtic je šľachticom, aj keď je chudobný. Vôbec nemusí mať majetok, ale titul mu ostáva a dedí sa. Na odobranie šľachtického titulu musel jeho vlastník vykonať niečo veľmi zlé. Šľachtického titulu sa nemohol ani vzdať.

10. Boli sme vo Vojňanoch na mieste, kde stoji bývalá kúria a vraj je na tom pozemku pochovaný náš predok – šľachtic, ktorý údajne niekoho zavraždil.

Áno, za zavraždenie sa zvyklo šľachtický titul odobrať. Ďalším dôvodom odobrania šľachtického titulu mohlo byť, keď sa šľachtic zapojil do nejakého proticisárskeho povstania. V takom prípade prišiel o titul a často aj o hlavu.

11. Na Spiši žili viaceré rodiny Draveczkých, ktoré patrili medzi šľachtu. Zrazu akoby v nejakom okamihu všetci stratili šľachtický titul. Ako sa dopátrať, prečo a v ktorom čase to asi bolo?

Prečo sa to stalo si, môžeme zatiaľ len domýšľať, ale spomenul som, z akých dôvodov sa zvykol titul odobrať. Ostáva len na dôkladnom pátraní v archívoch, či sa dočítate niečo konkrétne. Každopádne je možné zistiť, dokedy fungovali v župnej správe. Takto budete vedieť, v ktorom čase ešte boli vo významných funkciách, kedy bol aký Draveczký župan, slúžny či assesor, možno významný mešťan. Záznamy o tom, kto a kedy vykonával funkcie v župnej správe má aj archív v Levoči.

12. Vieme o istých ľuďoch, ktorí sa v historických prameňoch spomínajú, ale máme o nich len málo informácii – počuli ste niekedy napríklad o barónovi Gabrielovi Draveczkom?

Z uhorských dejín neviem o takom šľachticovi, možno z českých. Nikdy som nepočul o takom barónovi na Spiši.

13. Keby niekto s takým menom na tomto území žil, dá sa v archíve dopátrať k tomu, kde presne žil, kedy tam pôsobil a ostatné údaje o ňom?

Áno, od 16. storočia každý, kto dostal šľachtický titul, musel dostať aj listinu o jeho pridelení. Bol zapísaný do tzv. Kráľovskej knihy (Libri Regii). Tieto knihy sú dnes uložené v budapeštianskom archíve. Dokonca sú vydané aj na DVD a dajú sa aj kúpiť. Možno budú mať tieto Kráľovské knihy aj tu v Levoči. V nich nájdete meno šľachtica aj s erbom od 16. storočia.

14. Priezviská sa nepoužívali odjakživa. Vznikali postupne, aby sa v meste alebo na dedine uľahčilo rozoznávanie obyvateľov.

Áno, je to tak. Na našom území bolo povinné používanie priezvisk od 18. storočia, ktoré zaviedol Jozef II. Vznikali rôzne: podľa povolania, ktoré ľudia vykonávali (Kováč, Schuster), iné podľa krajiny, z ktorej prichádzali na naše územie (Pollák, Čech), alebo podľa toho, ako vyzerali, či akí boli (Krivý, Pekný, Šedivý a pod.). Ďalšie priezviská vznikali podľa obce, z ktorej pochádzali (Hradiský, Vikartovský, Hrhovský a pod.). Na základe tohto často zaužívaného princípu mohlo pokojne vzniknúť aj priezvisko Dravecký. Predstavte si, že z Draviec prišiel do Rakús napríklad Jano. No a keďže Janov bolo v dedine veľa, tohto začali volať Dravecký. Do Levoče sa priženil iný mladík z Draviec, napríklad Jožo a tiež, aby ho rozlíšili, volali ho Dravecký. Medzi Jánom a Jožom nebol žiadny príbuzenský vzťah, ale obaja sa volali Dravecký. V prípade priezviska Zdravecký sa tento pôvod priezviska priam núka ako úplne logický – „Z Dravec = Zdravecký“. Je vysoký predpoklad, že takýchto Draveckých je viac ako potomkov Tluka Draveckého.

15. Aké ďalšie tipy na skúmanie histórie nášho rodu nám odporučíte?

Základnú literatúru ste použili: Siebmacher (erby), Nagy Ivan (genealógie). Ďalšiu zaujímavú knihu o genealógii šľachtických rodín vydal Kempelen. Tieto knihy sú aj v bratislavskom Národnom archíve.

Určite by bolo zaujímavé pozrieť sa na „Tereziánsky urbár“ z dedín, o ktorých viete, že v nich žili Draveczkí. Sú v ňom zoznamy všetkých poddaných, našli by ste tam všetkých nešľachticov, ale aj šľachticov z roku okolo 1770 – 1775. Tieto dokumenty sa nachádzajú v archíve v Levoči.

Okolo roku 1750 sa preverovali šľachtické tituly každej šľachtickej rodiny z dôvodu, že mnohí používali tieto tituly neprávom. Každý musel pôvod svojho titulu dokázať, preto sú spísané často celé genealógie. Odporúčam overiť, či sa doklad o tomto preverovaní nenachádza aj v Levočskom či Bratislavskom archíve.

Ešte je otázka, či existujú niekde nejakí Daróci. Lebo Dravce po maďarsky sú Daróc. Tým by sa okruh vášho rodu dosť rozšíril.

Za rozhovor veľmi pekne ďakujeme!

Životopis Doc. PhDr. Ivana Chalupeckého

Narodil sa v roku 1932 v Spišskej Novej Vsi. Keďže mu nebolo dovolené ukončiť gymnaziálne štúdium maturitou, pracoval ako robotník. V roku 1956 sa zamestnal v Štátnom archíve v Levoči, kde zostal do roku 1996. Popri zamestnaní začal diaľkovo študovať na katedre Archívnictva a československých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave. Štúdium ukončil v roku 1960. Titul PhDr. získal v roku 1968 a habilitácia na doc. teológie mu bola udelená v roku 1995 taktiež na UK Bratislava.

Prednášal cirkevné dejiny na Teologickom inštitúte CMBF UK Bratislava v Spišskej Kapitule v rokoch 1990 – 2003, cirkevné dejiny i historické disciplíny na Katecheticko-pedagogickej fakulte Žilinskej (teraz Katolíckej) univerzity v Ružomberku v rokoch 1996 – 2002. Je členom Vedeckej rady Katolíckej univerzity v Ružomberku, od roku 2006 člen Historického ústavu Katolíckej univerzity v Ružomberku a predseda jeho vedeckého kolégia.

Zaoberá sa cirkevnými dejinami, pomocnými vedami historickými a regionálnymi dejinami Spiša. Podstatne sa podieľal na viacerých publikáciách, ktoré mapovali dejiny miest a obcí na Slovensku: Dejiny Levoče II (1975), Dejiny Rožňavy I (1978), Dejiny Krompách (1981), Dejiny Popradu (1998) a mnoho ďalších publikácií súvisiacich s dejinami. Aktívne sa zúčastnil na Predsynodálnom sympóziu vo Vatikáne v r. 1991 a na mnohých vedeckých konferenciách na Slovensku a v Európe.

Je nositeľom Križkovej a Sasinkovej medaily za prácu v archívnictve, laureátom ceny Daniela Rapanta, rytierom Rádu sv. Silvestra pápeža. Od roku 2006 je členom vedeckého kolégia Historického ústavu Katolíckej univerzity v Ružomberku. Mnoho rokov je členom výboru Slovenskej historickej spoločnosti, predsedá Spišskému dejepisnému spolku, je členom Südosttdeutsche historische Kommission a korešpondent Südostdeutsches Kulturwerk/Institut für deutsche Kultur und Geschichte Südosteuropas.

Zdroj: http://hu.ku.sk/nova/index.php?option=com_content&task=view&id=54&Itemid=70

Už na začiatku zháňania informácií o našich predkoch sme natrafili na nenápadné dielo maďarského autora Kálmána Mikszátha (stručný životopis spisovateľa na konci stránky) pod názvom Čierne mesto (v origináli A fekete város). Ide o historický román vydaný v roku 1911, ktorého dej sa odohráva v 17. storocí na Spiši. Na internete sme vyhľadávali čokoľvek o našom rode a medzi inými odkazmi sa objavila aj linka, ktorá oznamovala existenciu tohto románu. Jednými z vedľajších postáv v diele sú totiž aj istí Draveczkí.

Aj slovenský preklad knihy je už staršieho dátumu, preto som ani nedúfal, že sa k nej dostanem. Ale úplnou náhodou som sa k románu, ktorého vydanie sa zrodilo v roku 1979 vo vydavateľstve Tatran, dostal (ďakujem za to Judite Smatanovej a jej kamarátke Kataríne Zemanovej, ktorá túto knihu vlastní). Kálmán Mikszáth bol ozaj vynikajúci rozprávač, tešil som sa na každú chvíľu, keď som mal čas sadnúť si ku knihe a mohol som si tak vychutnať atmosféru dávnych čias…

Stručný obsah deja

Spišskému podžupanovi Pavlovi Görgeyovi, ktorý žil v Hrhovskom kaštieli so svojou manželkou Karolínou, sa narodila dcéra Rozália. Po krátkom čase však pani podžupanova zomrela. Kvôli vyťaženiu pána podžupana dcéru nevychovávali doma v Hrhove, ale u brata Pavla Görgeyho, Jánosa, v Toporci.

Richtárom Levoče, jedného z najbohatších miest nie len na Spiši, ale aj v rámci celého Uhorska, bol v tom čase Michal Kramler. Podžupan Pavol Görgey sa s richtárom nemal v láske, vzťahy medzi nimi boli na bode mrazu. Na novoročnej poľovačke sa podžupan priblížil až k chotáru patriacemu Levoči, na ktorom si radovánky s puškou užíval práve richtár so svojimi spoločníkmi. Podžupanov pes bol taký zaujatý naháňaním srnky, že si ani nevšimol, že je na pozemku Levoče. No a keďže do cudzieho domu sa nechodí, richtár psa zastrelil. Podžupana to riadne nahnevalo, nelenil a ako bez zmyslu namieril na richtára. A trafil ho.

Veľký smútok nastal v Levoči. Bola to veľká potupa, keď takto zomrel richtár takého pyšného mesta. Preto mestská rada nariadila smútok, ktorý má trvať, až kým smrť richtára nebude pomstená. Keďže Levoča bola pre podžupana nebezpečné miesto, zasadnutia Spišskej stolice sa od toho času konali v Hrhove.

Görgey sa Levoči vyhýbal takmer 5 rokov. Keď sa už zdalo, že Levočania zabudli na to, čo vykonal, že icho zlosť už prešla, tak sa podžupan rozhodol, že ďalšie zasadanie sa uskutoční v stoličnom dome v Levoči. Tak sa aj stalo, no podžupan sa zmýlil. Levočania nezabudli. Len čo Görgey vkročil do brány mestského opevnenia, chytili ho a predstúpil pred mestskú radu pod vedením nového richtára Antona Fabriciusa (Fabricius nastúpil na richtársky post po Nustkrubovi, ktorý zahynul nešťastnou náhodou pri prevoze sochy richtára Kramlera z Kežmarku do Levoče – pozn. M.D.).

Mestská rada neváhala a Görgeya odsúdila na smrť sťatím hlavy. Popravu si Levočania podľa Kálmána Mikszátha vychutnali a patrične oslávili. Konečne sa totiž mohli pohybovať na verejnosti v inom ako čiernom oblečení.

Jediná smutná duša v oslavujúcom meste bol sám richtár Fabricius. Už tri roky miloval krásnu Rozáliu, ktorá žila v Levoči v dome slečny Klösterovej, ktorá vychovávala zo slečien dámy. A teraz sa dozvedel, že práve poslal na smrť jej otca. Rozália totiž vystupovala v Levoči pod priezviskom Otrokócsyová.

Niekoľko citátov

Ako sa záhradník Arpó staral o dvor kaštieľa Görgeya v Hrhove

Medzi obrovité stromy zasadil nádherné kríky a z krásnych kvetov vytvoril erb Spišskej stolice, zostavený z erbov Thurzovcov, Berzeviczyovcov a Draveczkých, jednorožca však vybrali z erbu rodu Korotnokyovcov. Po nedeliach z ďaleka prichádzali sedliaci obdivovať tento zázrak, lebo ho pripisovali nie majstrovstvu záhradníka Apróa, ale materskej pôde, ktorá sama od seba vystrčila von erb Spišskej stolice na znamenie toho, že teraz na spišského človeka pripadne hodnosť kráľovská.

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 1. kapitola, Tatran, 1979

Uvedený text z románu nás len utvrdzuje v tom, že erb Spišskej stolice sa skladal zo štyroch erbov najvýznamnejších rodín na Spiši, medzi ktorými nechýbal ani erb rodiny Draveczkých. Škoda len, že nemáme k dispozícii obrazový dokument spomínanej záhrady, lebo skutočne to mohlo vyzerať nádherne.

Zasadanie Spišskej stolice v Hrhovskom kaštieli u podžupana Görgeya

Nato vyskočil ako ranený tiger Imro Draveczký, nevravný, ale vo veľkej vážnosti sa tešiaci primipilus, a uprostred pomaly obnovenej pozornosti povedal toto:

– Nesúhlasím so slovami predo mnou hovoriaceho pána podžupana, a keby som svojím rozumom i súhlasil, nemôžem súhlasiť svojim srdcom a pocitmi rytierskosti. Jeho milosť v horlivej službe záujmom stoličného zemianstva, pripúšťam, prenáhlene koná, ale kvôli nám sa rozbúril jeho hnev v také veľké vlnobitie. To naša zlosť privádza jeho hnev až k výbuchu; keby nebol stál na čele nás, možno by sa ani prstom nebol dotkol osudného kohútika, a teraz on, ktorý chodil pred nami, keď to spáchal, žiada od nás, aby sme nestáli za jeho chrbtom, keď ho teraz obklopuje nebezpečenstvo. A to teda nie, urodzení páni. Ak môže byť šľachetným človekom pán vicišpán, keď sa odtrhuje od nás, aby sme sa nemuseli deliť s ním o jeho starosti, nech nám dovolí, aby sme aj my mohli zostať šľachetnými ľuďmi, ktorí sa nepohnú spoza jeho chrbta. Uvážte, vaše milosti, a nech uváži aj on, aká hanba by nás stihla, keby sme ho ponechali na seba a tým si už vopred usekli vlastnú hlavu len preto, že sa Levočanom nepáči. Nech príde, čo má prísť, ale ja túto abdikáciu neprijmem, a ak by ju prijali urodzení páni bratia, nech mi je boh na pomoci, hneď by som sa vysťahoval z tejto stolice a odviezol by som odtiaľto i prach svojich predkov, ktorí by tu už nemohli odpočívať.

Po jeho slovách nasledovalo oduševnené slávyvolanie. Nech žije Draveczký! Nech žije Görgey!

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 8. kapitola, Tatran, 1979

Imre Draveczký bol podľa oslovenia Kálmána Mikszátha primipilusom. Ide o skúseného vojaka, ktorý velil vojenskej jednotke o veľkosti 100 vojakov (centúrie).

Podľa rodokmeňa, ktorý máme k dispozícii, by oným Imrom Draveczkým mohol byť Imre I. Draveczký, alebo Imre II Draveczký. Obaja v tom čase pôsobili na Spiši a v čase deja románu mohli mať od 30 do 50 rokov. Ako si môžeme všimnúť, Imre I. Draveczký mal za manželku Evu Görgey a ich dcéra Erszebéth mala druhého muža Mártona Görgeya. V tomto období mala aj Zsuzsánna Draveczky manžela Ádama Görgeya a János IV. Draveczky si vzal za manželku Máriu Görgey. Rodiny Draveczkých a Görgeyových boli teda úzko prepojené.

Oznámenie o smrti Katarínky Görgeyovej

Preston zbehol dolu, ale už na polceste sa stretol na schodoch s Marjákovou, ktorá niesla hore do pánovej spálne list, pevne zacviknutý do oblátkového železa, držiac ho ďaleko od seba (v Toporci, odkiaľ list prišiel, zúril mor, bála sa, že sa Görgey nakazí – pozn. M.D.).

– Dobre, že som vás našla, Preston, – nariaďovala. – Choďte len, zobuďte jedného zo študentov, aby prečítali list, lebo nemôžeme dovoliť pánovi, aby ho vzal do rúk. Ale ktorého by sme mali zobudiť? Hm. Azda pána Draveczkého? Nie, nie. Draveczkého by bola škoda, je to bohatý chlapec, nechajte Draveczkého, zobuďte skôr toho neduživca Palezsnayho, i tak pľuje krv. Ale počkajte len, Prestonko, počkajte, veľmi by plakala jeho chuderka mater; radšej zobuďte mladého pána Fera Bánóa. On to bol, čo povedal posledne na obede, že neviem upiecť štrúdľu, nechže teraz ukáže, či vie čítať.

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 9. kapitola, Tatran, 1979

Z textu sa nedá vyčítať, či ide o syna spomínaného Imreho. Každopádne je zrejmé, že rodina Draveczkých žijúca v Levoči bola bohatá a medzi zemanmi mala rešpekt.

Na záver uvediem pikošky, ktoré súvisia s Dravcami a Popradom.

Ako išiel richtár Nustkorb po sochu nebohého richtára Michala Kramlera

Vari dva dni viezol oboch richtárov, lebo kameň bol ťažký a po veľkých dažďoch sa kolesá ponárali do bezodného lepkavého blata. Mohli ísť veru len krokom. A potom o tomto ročnom čase sú dni krátke a večer zas nebolo možné chodiť po biednych cestách. Už-už sa blížili k Levoči, keď pri Dravcoch, asi na dostrel od prvých ohrád na poli, náručný kôň stúpil pri priekope vedľa a zadnou časťou tela sa skĺzol do hĺbky. Kuptor zoskočil vytiahnuť koňa, ale už bolo neskoro, skĺznutý kôň strhol so sebou voz, rebrina sa s praskotom zlomila, pán Nustkrob so zašušťaním padol do ináč bezvýznamnej priekopy a s tupým rachotom pohol sa za ním aj ťažký kamenný kolos, zrútil sa naňho a na smrť ho zgniavil, nedovoliac mu ani zjajknúť. Dravčania, ktorí sa zbehli na kočišovo volanie o pomoc, mohli vytiahnuť spod kameňa už len sploštenú, zakrvavenú mrtvolu. Koňovi, vozu ani kočišovi sa nestalo nič.

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 13. kapitola, Tatran, 1979

Som presvedčení, že obyvatelia Draviec ani netušia, aká dôležitá udalosť sa odohrala v ich chotári. Však keby nezomrel pri tejto nehode richtár Nustkrob, nebol by zvolený Fabricius. A ktohovie, či by Nustkrob podžupanovi neodpustil.

Ako Fabricius čaká na svoju mamu, ktorá išla za Rozáliou zistiť, koho ľúbi

Vytiahol teda niekoľko spisov, aby mu pri práci dáko prešiel čas, ale veru ničomu nerozumel z nich čierne písmená bláznivo tancovali pred ním, a hral sa aj so psom Popradom až napokon Poprad začal jastriť ušami, čo bolo znamením, že počul zvonku zaškrípanie uličných dvier, zavrčal a potom zmĺkol. Už vedel, kto prichodí. Bolo počuť známe zašuchotanie šiat, Fabriciusovo srdce prudko bilo a dnu vkročila urodzená pani.

Kálmán Mikszáth, Čierne mesto, 14. kapitola, Tatran, 1979

Nazvať psa menom Poprad, to chce veľkú dávku fantázie. V tom čase bol Poprad bezvýznamná dedinka, preto si myslím, že pes sa volal podľa rieky Poprad.

Kálmán Mikszáth

Kálmán Mikszáth, pseud. Kákay Aranyos, Pluvius, Scarron (* 16. január 1847, Sklabiná – † 28. máj 1910, Budapešť) bol maďarský spisovateľ a novinár.

Narodil sa mäsiarovi a krčmárovi Jánosovi a matke Márii, rodenej Veresovej.

Od roku 1857 do 1863 študoval na šesťdielnom gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom pokračoval v štúdiu na evanjelickom gymnáziu v Banskej Štiavnici, kde v júni 1866 (maturoval o rok neskôr, keďže mal pre chorobu na rok prerušené štúdium) maturoval. Po ukončení strednej školy odišiel študovať do Pešti (dnešná Budapešť) právo, z ktorého absolvoval osem semestrov.

Už počas stredoškolského štúdia písal poviedky a básne. Z tohto obdobia je aj novela Jarné púčky (Tavaszi rügyek), v ktorej opísal atmosféru Banskej Štiavnice tých čias.

V roku 1871 prijal miesto miestoprísažného sudcu pri Mátyásovi Mauksovi v Balažských ďarmotách a v roku 1872 tam pracoval ako advokátsky osnovník. V tomto období spolupracoval s tamojším časopisom Nógrádi lapok (Novohradské listy) a do Pešti posielal svoje poviedky a črty.

V júli 1873 sa oženil s dcérou Matyása Mauksa Ilonou bez rodičovského súhlasu a vedomia. S manželkou býval najprv v Sklabinej, potom koncom roka sa presťahovali do Budapešti, kde začiatkom roku 1874 začal pracovať v novinách Magyar Néplap.

Vo vlastnom náklade vydal dvojzväzkový súbor Poviedky, ale ako spisovateľ vtedy ešte nebol úspešný a mal finančné ťažkosti. Manželka mala zdravotné problémy, odišla k rodičom a keďže ju Mikszáth nechcel zaťažovať neľahkou existenčnou situáciou, vynútil si rozvod s ňou.

V roku 1878 mu vyšli politické črty Podvodníci v politike (A politika svindlerei) a Ešte novšie obrazy a siluety (Még újabb fény és árnyképek), ale ani tie ešte neznamenali spisovateľský úspech.

Kálmán Mikszáth sa v spisovateľských kruhoch niekedy uvádza aj ako najväčší Slovák medzi maďarskými spisovateľmi, keďže množstvo jeho textov sa odohráva práve na území súčasného Slovenska.

Zdroj: Wikipedia